Osoba, ktorá sa počas posledných mesiacov usmievala len málo. Osoba, ktorú bežný smrteľník len tak nezočil. Osoba, ktorá chodila neskoro spať a vstávala skoro ráno. Osoba, ktorá chcela, aby pripravovaná hra Patrím k vám bola doteraz tou najlepšou, akú kto uzrel v podaní študentov GCM. Áno, máte pravdu. Ide o sestru Máriu Marthe. Vychutnajte si exkluzívny rozhovor s režisérkou roka 2014.
Prečo ste si zvolili námet knihy Odpusť mi, Nataša?
Myslela som si, že je správny čas pozrieť sa našim nedávnym dejinám do očí a začať hľadať paralelu k tým dnešným. Keď sa tak pozerám okolo seba, na tento svet, zdá sa mi, že boj o slobodu neskončil, práve naopak. Žijeme v slobodnej Európe. Ale je naozaj slobodná? Červený drak sa vracia, len dnes sa volá inak, má inú farbu, oveľa agresívnejšiu a ťažko identifikovateľnú.
Prečo ste hre neponechali knižný názov?
Pôvodne kniha, ktorú Sergej napísal v Kanade, vyšla pod názvom Patrím k vám. Až neskôr sa tento príbeh preslávil pod názvom Odpusť mi, Nataša. Patrím k vám sa mi hodilo tematicky a kompozične do viacerých scén. Bola to jedna z nosných myšlienok. Ku komu patrím? Kde je moje miesto? Sú to otázky nielen pre Sergeja, ale pre každého z nás.
Ako ste vyberali hlavné postavy?
Ťažko. Maťa som vôbec nepoznala. Vedela som, že do školy chodí nejaký Kopecký z klanu Kopeckých, ale to bolo asi tak všetko. Verila som, že nájdeme toho správneho Sergeja. Čas bežal a Se
rgeja nikde. Tak som zvolila ľahšiu cestu. Nájdem niekoho, koho poznám, kto má už divadelné skúsenosti, s kým sa mi bude dobre spolupracovať. No jedného dňa mi pomohli odniesť nejaké veci na internát náhodne okoloidúci septimáni, medzi ktorými bol jeden vysoký tmavovlasý sympaťák s krásnym divadelným hlasom a ja som sa v duchu pýtala: „Nebude to ten náš Sergej?“ A bol.
Bolo jednoduchšie nájsť malého Sergeja?
Aj áno, aj nie. Malého Sergeja, Martina Gálika, som našla deň po úvodnom stretnutí všetkých účinkujúcich. Bolo to naozaj o päť minút dvanásť. Najskôr som si myslela, že dám túto úlohu Davidovi Sedmákovi (malému Juanovi), keďže mi z mladších uchádzačov nikto nový nepadol do oka. A prečo David? Pretože on zahrá naozaj všetko. Ale nová hra potrebuje novú tvár, tak som zašla do prímy a opýtala sa: „Kto by si rád zahral hlavnú postavu v našom divadle?“ Všetci začali zborovo kričať a ukazovať na chlapca v prvej lavici: „Martin! Martin!“ A ja: „Chcel by si?“ On: „Áno!“ Ja na to: „Poď, vyskúšame zopár replík.“ A bola ruka v rukáve.
Mali ste vytypovaných ľudí z Juana, ktorých ste chceli obsadiť aj v tejto hre?
Hviezdne obsadenie z Juana, ktoré ešte ostalo na škole, som očakávala na kastingu. Bola som potešená, keď som tam stretla staré známe tváre, napríklad Jakuba Ligača, Tomáša Pilku, Jura Kováča, Davida Durmika, Miška Cvíčelu a mnohých iných. Niektorí z nich mali dokonca trému a obavy, či prejdú kastingom. To bolo veľmi milé. Davida Sedmáka som oslovila osobne. Je to moja srdcová záležitosť… (smiech)
V septembri ste povedali, že hra je čisto chlapčenská a neviete, ako do nej „upracete“ dievčatá. Ako sa „tvorili“ dievčenské postavy?
To je môj večný problém. Píšem hry pre chlapcov, na kastingy však chodia dievčatá. Tak som po nociach pridávala do scenára ženské postavy, aby si aspoň niektoré dievčatá zahrali a aby chlapci neboli smutní, že im chýba druhá polovička. Ono by sa to značnou mierou podpísalo pod ich herecké výkony a to sme nemohli riskovať!(smiech)
Aká bola spolupráca s Maťom Kopeckým?
Zaujímavá, keď mi kládol otázky, na ktoré som nevedela odpovedať.
Ťažká, keď bolo pol šiestej a on bol hladný.
Zábavná, keď pochodoval ako bocian a keď pri Výsluchu v tom najvážnejšom momente pravidelne na mňa žmurkal pre neho typickým originálnym spôsobom.
Nervná, keď si krátil čas na nácvikoch trieskaním palicou do lepiacej pásky, ktorá mu slúžila ako puk.
Prekvapujúca, keď zrazu hral v divadle maximálne presvedčivo a podľa mojich predstáv.
Potešujúca, keď som videla, že ho to baví, že patrí k nám, je jeden z nás.
A čo Nataša?
Rada som sa na ňu pozerala. Zuzka Orolínová bola presne ten typ človeka, ktorý sa ani nemusel štylizovať do nejakej hereckej pózy. Bola veľmi prirodzená, jednoducho jej táto úloha sadla. Dokonca aj Ferko Perger, náš scénograf, večne nespokojný a správne kritický, po prvej skúške v divadle nepochválil absolútne nič. No na moju trochu energickú otázku, či je na tomto divadle aspoň niečo, čo by sa mu páčilo, povedal: „Nataša je výborná.“ Po tomto konštatovaní odišiel.
Počas nácvikov ste sa veľmi neusmievali. Určite boli aj ťažké chvíle. Kedy ste začali veriť, že z toho niečo bude?
Musím sa priznať, že som sa s touto hrou veľmi natrápila. Viacerí ma odhovárali, aby som nerobila komunistickú tému, lebo to bude ťažké, pre účinkujúcich nezaujímavé, pre divákov náročné. Veľa vecí som si musela zorganizovať sama. Divadlo nie je len o divadelných skúškach, speve a tanci, ale aj o celkovej tvorbe od výroby kulís až po organizovanie logistiky. Zvládnuť nácviky za dva mesiace, počas ktorých je lyžiarsky výcvik, písomná maturita, výlet do Anglicka, jarné prázdniny a nekonečne veľa chorôb a bacilov, je priam nemožné. Išla som dosť za hranice svojich schopností. Cítilo to telo aj psychika. Kedy prišiel záblesk optimizmu? Keď som raz večer, viac mŕtva ako živá, nacvičovala Výsluch so Sergejom a s Natašou. Vtedy som zrazu mala istotu, že to bude dobré.
Každá hra má aj nejakú svoju kauzu. Tento rok to bola Kauza Lea Žáková.
Kauza Lea Žáková rozprúdila tie správne emócie v zákulisí, dokonca som ju musela riešiť s jednou pani na pešej zóne, ktorá ma náhodne zastavila a pýtala sa, čo sa to tam deje okolo mladej Žákovej. Aspoň bolo čo rozoberať v kuloároch a tí, čo chceli, mohli vymýšľať tie najoriginálnejšie scenáre, prečo Lea musela opustiť Ničiho v tých najťažších chvíľach. (smiech)
Počul som, že z Juana ste vyhodili nemenovaného herca. Následne scéna nabrala správny šmrnc a ostatní herci sa začali konečne sústrediť. Boli ste donútená k takémuto kroku aj teraz? Zvažovali ste ukončiť kariéru niekoho z nádejných hercov/herečiek?
Nebola som donútená k podobnému kroku ako v Juanovi, hoci niektorí mali na mále. Ani nie tak jednotlivci, skôr šlo o celé skupiny. Boli chvíle, kedy som sa im vyhrážala, že ak niečo nezačnú so sebou robiť, jednoducho zruším celú scénu a basta. Neverili mi, že by som bola toho schopná. Keď pretečie pohár trpezlivosti, som schopná všetkého.
A teraz prezraďte zopár „Naj“.
Najťažšia scéna na nacvičovanie
Železničná stanicas komparzom a tretia razia. Neviditeľná ruka.
Najväčšia výzva
Naučiť tanečníčky usmievať sa.
Najnáročnejšie chvíle v divadle
Šesťhodinové svietenie do druhej v noci v DAB.
Najväčší herecký objav
Bibi Vanyová z II.A.
Najobľúbenejšia scéna
Výsluch.
Najobľúbenejšia replika
- Volám sa Sergej Kurdakov, narodený 1.marca 1950, zrodený pod červenou hviezdou sovietskeho impéria, oddaný myšlienke rovnosti a bratstva, túžiaci po spravodlivosti, budujúci svetlejšie zajtrajšky. No zvedený klamstvom komunizmu, spútaný vlastným hriechom, tápajúci v špine sveta, v ktorom bol Boh vraj dávno mŕtvy.
- derniérové aťa-paťa
Najobľúbenejšia postava
Všetci. No podľa zákulisných klebiet vraj Dano Mago. Niečo na tom pravdy bude…(smiech)
Najvtipnejší moment z nácvikov
Keď Miro Hruška na čítačke namiesto detský domov zahlásil domov dôchodcov.
Najvtipnejší moment z predstavenia
Keď Nikiforov nevystrelil.
Aké posolstvo z hry by si mali zobrať diváci, ale aj účinkujúci do svojho života?
Chcela som, aby sa aspoň na chvíľu zastavili v tomto uponáhľanom svete, aby mali odvahu ísť aj proti prúdu, „nebľačať s ostatnými“, pouvažovať nad tým, v čom spočíva pravá sloboda. Že pravá sloboda neznamená robiť to, na čo mám práve chuť, ale žiť zodpovedne, úprimne pred Bohom a ľuďmi. Chcela som, aby sa každý zamyslel nad tým, čo alebo kto je pravdou v našom živote a že ňou nemôže byť žiadna ideológia, ani človek, jedine Boh.
Zároveň som chcela, aby táto hra pre našich študentov nebola iba divadlom, ale veľkou životnou skúsenosťou, počas ktorej spoznajú seba a druhých GCM-ákov trochu inak a začnú si klásť otázky: „Kto som? Ku komu patrím? Kam smerujem?“ Verím, že aspoň jednu z nich si položia.
Myslíte si, že sa vám to podarilo?
Neviem. Budeme to vidieť postupne na ich životoch.
Aký je váš odkaz pre terajších i budúcich GCM-ákov?
Použijemmoje obľúbené štvorveršie, ktoré v hre, žiaľ, nakoniec neodznelo. Ak súhlasíš, nazveme ho bodkou za týmto rozhovorom.
Pravda čistá ako biely sneh,
nosí Krista od dávnych liet.
Nespútajú ju železné okovy,
žije si naďalej v znamení slobody.
Pripravil: Timo Kuma I.A