Bang! Sergej padá. Svetlá zhasínajú. Búrlivý potlesk. Diváci vstávajú. Standing ovations. Znova. Deviaty raz. Svetlá sa rozsvecujú. Diváci sa zohýnajú pod sedačky, zdvíhajú kabelky, kabáty a uslzené vreckovky. Odchádzajú zo sály. Balíme kulisy a kostýmy. Robíme posledné spomienkové fotky. A zrazu… Je koniec. Koniec predstavenia, koniec celého divadelného projektu Patrím k vám. Koniec bezsenných nocí sestry Márie Marthe (aspoň na istý čas). Koniec chodeniu do divadla služobným vchodom. Koniec „ulievaniu“. (Dal som to radšej do úvodzoviek.) Koniec vyučovania. (J) Koniec našich štyroch rokov na GCM. Koniec nabíjaniu revolvera. To mi bude obzvlášť chýbať.
Načo sú všetky tie konce? Tie užitočnejšie sa strkajú do zásuvky, a dávajú tomu šťavu. Aby to hralo, svietilo, blikalo tancovalo, spievalo… A tie ostatné? Prinášajú slzy, nostalgiu… Často len smútok a bolesť. A potom? Nič. Alebo predsa? Žeby aj tieto konce tomu dávali šťavu? Nebol to predsa celý ten čas práve koniec, ktorý nám dával šťavu? Šťavu do hrania, spievania, tancovania… Šťavu do spoločných výletov, akcií, vianočných programov, popoludní v Staromestskej čajovni (pri mätovom čajíčku, samozrejme), túlania sa po meste, nočných rozhovorov a hodín smiechu. Šťavu jedinečnosti. Šťavu momentu, ktorý je tu a teraz a viac ho niet. Hoci som viackrát zopakoval, že by som divadlo hral aj tisíckrát, sám seba sa musím pýtať, či by som po chudákoch chalanoch tak vrieskal (a pľul), keby som to mal robiť donekonečna. (Chalani, berte to ako ospravedlnenie za to, čo ste si museli vytrpieť.) Obetoval by som spánok, povestné sladké ničnerobenie všetkým tým „uletenostiam“, čo sme si za štyri roky vymysleli a zrealizovali, všetkým tým ľuďom, ktorí boli za uplynulé roky súčasťou „môjho“ GCM, keby som vedel, že to môžem nechať na (to prekliate) „zajtra“? Je veľa vecí, ktoré by som azda neurobil nikdy inokedy ako práve vtedy, keď som ich urobil. A som rád, že ten moment som nezmeškal. Iste, niektoré momenty som zmeškal a niektoré som radšej mohol, ale práve vďaka tomu, že sa žiaden z nich už nezopakuje, viem, že tie „dobré“ momenty zato stáli. Stavanie scény, obedy na schodoch divadla, Mitošinkovej „pôvabné“ zvolávanie na registráciu, dopoludnia v „divocvični“ (pozn. autora: výstižný názov pre naše divadlo v telocvični), pripomienky uja Pergera, polminútové raňajky, prestávkové „rýchlokurzy geniality“ pred písomkou, skriptá v lavici a ironický optimizmus po písomke, zapletanie vrkočov cez hodiny (to mi bude obzvlášť chýbať)… Tomu všetkému je teraz koniec. Ale ten koniec neznamená, že nič z toho sa neráta. Aj keď mi to raz bude chýbať, aj keď to márne budem chcieť vrátiť späť…
Koniec je najčastejšou príčinou začiatkov, ba dokonca nevyhnutnou. Nebyť konca Alžbety, nebol by Juan. Nebyť konca Juana, nebol by Sergej… Nebyť konca základnej, nebolo by GCM. Nebyť konca GCM, nebolo by… To sa uvidí. Nehovorme o tom, že sme na konci, lebo ten už nezmeníme. Ale môžeme zmeniť to, čo práve začína. Chopme sa tohto nového (ďalšieho) začiatku, prenesme to dobré, čo sa dá preniesť z „minula“ a urobme maximum pre to, aby bol nasledujúci koniec (ešte) lepší než ten posledný. To je to, čo zmeniť môžeme. Veď odtiaľto si do večnosti nič konečné aj tak neodnesieme, ale môžeme sem priniesť kúsok večnosti. Ale iba tu a teraz, lebo vo večnosti je stále tu a všade teraz. I keď s rizikom, že ten moment odíde. Ale to večné z neho zostane. Teraz si znova prečítaj 6. vetu od konca. Bodka.
Autor: Juraj Kováč