Osoba, ktorá sa počas  posledných mesiacov usmievala len málo. Osoba, ktorú bežný smrteľník len tak nezočil. Osoba, ktorá chodila neskoro spať a vstávala skoro ráno. Osoba, ktorá chcela, aby pripravovaná hra Patrím k vám bola doteraz tou najlepšou, akú kto uzrel v podaní študentov GCM. Áno, máte pravdu. Ide o sestru Máriu Marthe. Vychutnajte si exkluzívny rozhovor s režisérkou roka 2014.

Prečo ste si zvolili námet knihy Odpusť mi, Nataša?

Myslela som si, že je správny čas pozrieť sa našim nedávnym dejinám do očí a začať hľadať paralelu k tým dnešným. Keď sa tak pozerám okolo seba, na tento svet, zdá sa mi, že boj o slobodu neskončil, práve naopak. Žijeme v slobodnej Európe. Ale je naozaj slobodná? Červený drak sa vracia, len dnes sa volá inak, má inú farbu, oveľa agresívnejšiu a ťažko identifikovateľnú.

Prečo ste hre neponechali knižný názov?

Pôvodne kniha, ktorú Sergej napísal v Kanade, vyšla pod názvom Patrím k vám. Až neskôr sa tento príbeh preslávil pod názvom Odpusť mi, Nataša. Patrím k vám sa mi hodilo tematicky a kompozične do viacerých scén. Bola to jedna z nosných myšlienok. Ku komu patrím? Kde je moje miesto? Sú to otázky nielen pre Sergeja, ale pre každého z nás.

Ako ste vyberali hlavné postavy?

Ťažko. Maťa som vôbec nepoznala. Vedela som, že do školy chodí nejaký Kopecký z klanu Kopeckých, ale to bolo asi tak všetko. Verila som, že nájdeme toho správneho Sergeja. Čas bežal a Se
rgeja nikde. Tak som zvolila ľahšiu cestu. Nájdem niekoho, koho poznám, kto má už divadelné skúsenosti, s kým sa mi bude dobre spolupracovať. No jedného dňa mi pomohli odniesť nejaké veci na internát náhodne okoloidúci septimáni, medzi ktorými bol jeden vysoký tmavovlasý sympaťák s krásnym divadelným hlasom a ja som sa v duchu pýtala: „Nebude to ten náš Sergej?“ A bol.

Bolo jednoduchšie nájsť malého Sergeja?

Aj áno, aj nie. Malého Sergeja, Martina Gálika, som našla deň po úvodnom stretnutí všetkých účinkujúcich. Bolo to naozaj o päť minút dvanásť. Najskôr som si myslela, že dám túto úlohu Davidovi Sedmákovi (malému Juanovi), keďže mi z mladších uchádzačov nikto nový nepadol do oka. A prečo David? Pretože on zahrá naozaj všetko. Ale nová hra potrebuje novú tvár, tak som zašla do prímy a opýtala sa: „Kto by si rád zahral hlavnú postavu v našom divadle?“ Všetci začali zborovo kričať a ukazovať na chlapca v prvej lavici: „Martin! Martin!“ A ja: „Chcel by si?“ On: „Áno!“ Ja na to: „Poď, vyskúšame zopár replík.“ A bola ruka v rukáve.

Mali ste vytypovaných ľudí z Juana, ktorých ste chceli obsadiť aj v tejto hre?

Hviezdne obsadenie z Juana, ktoré ešte ostalo na škole, som očakávala na kastingu. Bola som potešená, keď som tam stretla staré známe tváre, napríklad  Jakuba Ligača, Tomáša Pilku, Jura Kováča, Davida Durmika, Miška Cvíčelu a mnohých iných. Niektorí z nich mali dokonca trému a obavy, či prejdú kastingom. To bolo veľmi milé. Davida Sedmáka som oslovila osobne. Je to moja srdcová záležitosť… (smiech)

V septembri ste povedali, že hra je čisto chlapčenská a neviete, ako do nej „upracete“ dievčatá. Ako sa „tvorili“ dievčenské postavy?

To je môj večný problém. Píšem hry pre chlapcov, na kastingy však chodia dievčatá. Tak som po nociach pridávala do scenára ženské postavy, aby si aspoň niektoré dievčatá zahrali a aby chlapci neboli smutní, že im chýba druhá polovička. Ono by sa to značnou mierou podpísalo pod ich herecké výkony a to sme nemohli riskovať!(smiech)

Aká bola spolupráca s Maťom Kopeckým?

Zaujímavá, keď mi kládol otázky, na ktoré som nevedela odpovedať.

Ťažká, keď bolo pol šiestej a on bol hladný.

Zábavná, keď pochodoval ako bocian a keď pri Výsluchu v tom najvážnejšom momente pravidelne na mňa žmurkal pre neho typickým originálnym spôsobom.

Nervná, keď si krátil čas na nácvikoch trieskaním palicou do lepiacej pásky, ktorá mu slúžila ako puk.

Prekvapujúca, keď zrazu hral v divadle maximálne presvedčivo a podľa mojich predstáv.

Potešujúca, keď som videla, že ho to baví, že patrí k nám, je jeden z nás.

A čo Nataša?

Rada som sa na ňu pozerala. Zuzka Orolínová bola presne ten typ človeka, ktorý sa ani nemusel štylizovať do nejakej hereckej pózy. Bola veľmi prirodzená, jednoducho jej táto úloha sadla. Dokonca aj Ferko Perger, náš scénograf, večne nespokojný a správne kritický, po prvej skúške v divadle nepochválil absolútne nič. No na moju trochu energickú otázku, či je na tomto divadle aspoň niečo, čo by sa mu páčilo, povedal: „Nataša je výborná.“ Po tomto konštatovaní odišiel.

Počas nácvikov ste sa veľmi neusmievali. Určite boli aj ťažké chvíle. Kedy ste začali veriť, že z toho niečo bude?

Musím sa priznať, že som sa s touto hrou veľmi natrápila. Viacerí ma odhovárali, aby som nerobila komunistickú tému, lebo to bude ťažké, pre účinkujúcich nezaujímavé, pre divákov náročné. Veľa vecí som si musela zorganizovať sama. Divadlo nie je len o divadelných skúškach, speve a tanci, ale aj o celkovej tvorbe od výroby kulís až po organizovanie logistiky. Zvládnuť nácviky za dva mesiace, počas ktorých je lyžiarsky výcvik, písomná maturita, výlet do Anglicka, jarné prázdniny a nekonečne veľa chorôb a bacilov, je priam nemožné. Išla som dosť za hranice svojich schopností. Cítilo to telo aj psychika. Kedy prišiel záblesk optimizmu? Keď som raz večer, viac mŕtva ako živá, nacvičovala Výsluch so Sergejom a s Natašou. Vtedy som zrazu mala istotu, že to bude dobré.

Každá hra má aj nejakú svoju kauzu. Tento rok to bola Kauza Lea Žáková.

Kauza Lea Žáková rozprúdila tie správne emócie v zákulisí, dokonca som ju musela riešiť s jednou pani na pešej zóne, ktorá ma náhodne zastavila a pýtala sa, čo sa to tam deje okolo mladej Žákovej. Aspoň bolo čo rozoberať v kuloároch a tí, čo chceli, mohli vymýšľať tie najoriginálnejšie scenáre, prečo Lea musela opustiť Ničiho v tých najťažších chvíľach. (smiech)

Počul som, že z Juana ste vyhodili nemenovaného herca. Následne scéna nabrala správny šmrnc a ostatní herci sa začali konečne sústrediť. Boli ste donútená k takémuto kroku aj teraz? Zvažovali ste ukončiť kariéru niekoho z nádejných hercov/herečiek?

Nebola som donútená k podobnému kroku ako v Juanovi, hoci niektorí mali na mále. Ani nie tak jednotlivci, skôr šlo o celé skupiny. Boli chvíle, kedy som sa im vyhrážala, že ak niečo nezačnú so sebou robiť, jednoducho zruším celú scénu a basta. Neverili mi, že by som bola toho schopná. Keď pretečie pohár trpezlivosti, som schopná všetkého.

A teraz prezraďte zopár „Naj“.

Najťažšia scéna na nacvičovanie

Železničná stanicas komparzom a tretia razia. Neviditeľná ruka.

Najväčšia výzva

Naučiť tanečníčky usmievať sa.

Najnáročnejšie chvíle v divadle

Šesťhodinové svietenie do druhej v noci v DAB.

Najväčší herecký objav

Bibi Vanyová z II.A.

Najobľúbenejšia scéna

Výsluch.

Najobľúbenejšia replika

- Volám sa Sergej Kurdakov, narodený  1.marca 1950, zrodený pod červenou hviezdou sovietskeho impéria, oddaný  myšlienke rovnosti a bratstva, túžiaci po spravodlivosti, budujúci svetlejšie zajtrajšky. No zvedený klamstvom komunizmu, spútaný vlastným hriechom, tápajúci v špine sveta, v ktorom bol Boh vraj dávno mŕtvy.

- derniérové aťa-paťa

Najobľúbenejšia postava

Všetci. No podľa zákulisných klebiet vraj Dano Mago. Niečo na tom pravdy bude…(smiech)

Najvtipnejší moment z nácvikov

Keď Miro Hruška na čítačke namiesto detský domov zahlásil domov dôchodcov.

Najvtipnejší moment z predstavenia

Keď Nikiforov nevystrelil.

Aké posolstvo z hry by si mali zobrať diváci, ale aj účinkujúci do svojho života?

Chcela som, aby sa aspoň na chvíľu zastavili v tomto uponáhľanom svete, aby mali odvahu ísť aj proti prúdu, „nebľačať s ostatnými“, pouvažovať nad tým, v čom spočíva pravá sloboda. Že pravá sloboda neznamená robiť to, na čo mám práve chuť, ale žiť zodpovedne, úprimne pred Bohom a ľuďmi. Chcela som, aby sa každý zamyslel nad tým, čo alebo kto je pravdou v našom živote a že ňou nemôže byť žiadna ideológia, ani človek, jedine Boh.

Zároveň som chcela, aby  táto hra  pre našich študentov nebola iba divadlom, ale veľkou životnou skúsenosťou, počas ktorej spoznajú seba a druhých GCM-ákov trochu inak a začnú si klásť otázky: „Kto som? Ku komu patrím? Kam smerujem?“ Verím, že aspoň jednu z nich si položia.

Myslíte si, že sa vám to podarilo?

Neviem. Budeme to vidieť postupne na ich životoch.

Aký je váš odkaz pre terajších i budúcich GCM-ákov?

Použijemmoje obľúbené štvorveršie, ktoré v hre, žiaľ, nakoniec neodznelo. Ak súhlasíš, nazveme ho bodkou za týmto rozhovorom.

Pravda čistá ako biely sneh,

nosí Krista od dávnych liet.

Nespútajú ju železné okovy,

žije si naďalej v znamení slobody.

Pripravil: Timo Kuma I.A

Andrej Karlubík, narodený 4. októbra 1985, zrodený pod červenou hviezdou československého impéria, oddaný myšlienke skromnosti a bratstva, túžiaci po starostlivosti, budujúci svetlejšie kameramanské zajtrajšky…

Si bývalý študent GCM. Prečo si sa zapojil do hry?

Bol som fascinovaný. Vedel som, že existujú hry, ktoré sa nazývajú veľkonočnými. A keď som si pomyslel, že aj ja sa budem podieľať na onom pláne, zaliala ma vlna nesmiernej hrdosti. Patrím tejto škole, nezabudla na mňa, nesie ma vo svojom náručí. Som slobodný…

Kto sa ešte podieľal na natáčaní?

Dovoľte, aby som vám predstavil elitu GCM: Matúš Kasáš, Michal Križo, Denis Nagy. Podliehali priamo môjmu veleniu. Niesol som zodpovednosť za ich výcvik, za všetky ich akcie. Dostávali mimoriadne úlohy, ktoré nesmeli vyzerať ako oficiálne akcie, preto boli niekedy aj v civile. Boli ako obyčajní spoluobčania, ktorí z vlastného presvedčenia natáčajú hru.

Ako to zvládli?

Uvedomil som si, že sú to traja najtalentovanejší študenti školy. Mojou úlohou preto bolo neprekážať im a radšej sa starať sám o seba.

Kto ešte patril do vášho tímu?

Redaktorka Beáta Balážová. Obdivoval som jej odvahu. Bola krehká, zraniteľná, a predsa zvláštne silná. Respondentom kládla nepríjemné otázky, s mikrofónom a svojou pokorou stála nad nimi. Vnútorne slobodná, rozhodnutá ísť po svojej ceste nech to stojí, čo to stojí. Myslel som, že ma bude nenávidieť, no ona mala skôr súcit.

Aká je tvoja vysnívaná postava, ktorú by si si chcel zahrať?

Samozrejme hlavná. Chcel by som si zahrať Sergeja. Po prvom predstavení v starom divadle som Maťovi Kopeckému dal do jedla jed na potkany, aby som ho eliminoval a mohol nastúpiť na jeho miesto. Síce mu to podlomilo zdravie, ale rozchodil to. Vo veľkom divadle som to isté spravil Zuzka Orolínovej, lebo som si chcel  zahrať aspoň Natašu. Keď jed začínal zaberať, doktorka ju napichala infúziami a Zuzka hrala so sebavedomím ďalej. Nabudúce budem musieť použiť niečo silnejšie: cyankáli, kurare alebo prípravok zo školskej jedálne…

Z tvojej dielne vyšlo viacero filmových spracovaní GCM-áckych hier. Ako šéf kameramanského tímu si súčasťou našich kolektívnych projektov už nejeden ten rôčik. Mohol by si nám opísať, ako si sa stal držiteľom tohto lukratívneho miesta?

To je skôr otázka na sestru M&M. V roku 2007 mi zavolala: „Andrej, bude hra! Môžeš ju natočiť?“ Dnes už volám ja jej: „Sestra bude hra? Môžem ju natočiť?“ … a dozviem sa pravdu. Pravda robí človeka slobodným.

Aká je tvoja úloha teraz?

Zostrihať záznamy z predstavenia a zo zákulisia. Na to sa veľmi teším, pretože kameramani a redaktori to zvládli na výbornú. Mojou hlavnou úlohou bolo zabezpečiť im techniku a príliš im neprekážať. V prvom zostrihu zo zákulisia, ktorý študenti videli na afterparty, bolo mojich záberov asi 10%. Všetko ostatné bola práca Miša, Matúša a Denisa. Boli to najlepší  chlapci, akých som kedy poznal. Nikdy sa na nič nesťažovali. Každý ich mal rád.

Prečo to robíš?

Z presvedčenia.

Skôr pre peniaze. Neprinesú ti šťastie.

Nepoučuj ma! GCM mi dáva všetko, čo potrebujem.

Autor: Filip Jakubík, Michal Križo

Vzorom odborného kladenia nepríjemných, no logicky správnych otázok je bezpochyby kadet sovietskej námornej akadémie slovenského pôvodu, ktorý si počas pracovného pobytu v SDKS a DAB nezabúda položiť  dôležitú existenčnú otázku: „Kto som?“ Zároveň v tomto tvorivom prostredí nachádza na ňu odpoveď. Je nám nesmiernou cťou predstaviť vám Sergeja Kurdakova v slovenskom znení Mateja Kopeckého.

Čo si myslíš, prečo si hral práve ty hlavnú úlohu?

Lebo mám super divadelný hlas… (smiech) Neviem. Vlastne viem, prečo som ju hral. Ale prečo som bol vybraný? To fakt vážne netuším.

Kedy ti došlo, aké plány má s tebou sr. Mária Marthe?

Sestra Mária Zuzana mi v škole povedala, že sa mám zastaviť na internáte u sr. Márie Marthe. Keď som tam prišiel a zbadal, že tam okrem mňa a sestry nikto nie je, začal som tušiť, aké „pikle“ sa na mňa šijú.

Prečo si to prijal? Mohol si odmietnuť.

Mohol som odmietnuť, aj som chcel. Ale niekto chcel, aby som to prijal, tak som to prijal.

Bolo to prvýkrát, čo si sa stretol so sr. Máriou Marthe?

Nie, stretli sme sa na lyžiarskom, odvtedy som ju začal registrovať. Ale nikdy sme sa nerozprávali.

Aký v tebe zanechala prvý dojem?

Ako sa mohol tento človek stať rehoľníkom? Vôbec som tomu nerozumel. Ona je taký bláznivý umelec. Mne sa to páči. Bolo s ňou kopec srandy.

Zhodnoť klady a zápory hry.

Klady: Vymeškávanie hodín a potravinová starostlivosť  na vysokej úrovni. Najväčší bonus bola však  izba, ktorú som mal v internáte. Pretože doma som nikdy nemal izbu, do ktorej by viedli len jedny dvere. Bol som z toho hotový. Už len za to sa oplatilo hrať hlavnú úlohu.

Zápory: V telocvični som si tie scény nevedel dobre predstaviť. Stále som to porovnával s predchádzajúcou hrou. Bol som zdeptaný, že to nikdy nebude vyzerať ako Juan, ani na 20 percent. Behali sme po telocvični ako na telesnej. Mali sme tam len ten „gumolín“ a zopár zelených debničiek.

Čo bolo zábavné?

Nacvičovanie vo veľkej telocvični a všetky generálky.

Rozhovory na mikrofón v skorých ranných hodinách. Predstavte si, aké to asi je, keď sa okolo vás objavia tri „natáčačky“, jeden mikrofón a Bea vám začne niečo hovoriť, vy hovoríte tiež a ani neviete čo. Po hodine si uvedomíte, čo ste to vlastne nakecali…

Čo bolo nebezpečné?

Hra, ktorú sme vymysleli s páskou a palicami na vlajky. (Boli to palice, ktoré slúžili v hre ako tyče na červené zástavy.) Skoro sme rozbili plazmu v telocvični.

A ešte bolo nebezpečné moje skákanie zo schodov v tanci More. Raz sa nedali dať odchodové schody preč. Fečo a sestra Mary Nichole mi naznačovali, že nemôžu nimi pohnúť, že musím skočiť tie dva metre a ešte k tomu preskočiť iné zadné schody. Vtedy som sa cítil nebezpečne.

Čo bolo náročné?

Presvedčiť sestru Máriu Marthe o jedenástej večer, že som ešte čulý a že chcem nacvičovať monológy. (smiech) A ranné vstávanie.

Čo bolo povzbudzujúce?

Pán Perger (profesionálny scénograf) mi po prvej generálke povedal len toľko, že sa mám uvoľniť a nebyť drevený. To bolo všetko. Myslel som si, že bude mať  veľa pripomienok. To ma veľmi povzbudilo, asi som to celkom dobre zahral.

Ktoré scény boli najťažšie?

Tretia razia – Neviditeľná ruka.

Prečo?

Pretože som nemal žiaden objekt, o ktorý by som sa mohol oprieť. Keď vás niekto chytí za ruku, dá sa lepšie zahrať to, že vám ju aj silno zovrel. Ale mňa nechytilo nič a mal som zahrať všetko.

Čo povieš na scénu Pašovanie a na tvoju kompániu Ligač, Fečo, Cvíčo?

Bolo to super. Ligač nikdy nepovedal text rovnako. Fečo sa potom strácal, sr. Mária Marthe mala nervy a museli sme ísť od začiatku. Chudák Mišo. Ten tam len tak sedel a nikdy sa nedostal k svojej replike, keďže Ligač to vždy zbabral.  Bola to vždy strašná haluška.

A čo razie?

Celkom som si užíval, ako som tam bil Beu. Ona asi moc nie. Mala sem-tam aj modriny. Sem-tam som ju trafil. Najlepšie ale bolo, keď som kopal do Dominika Švarala.

Ty si mu to vlastne vrátil?

Áno, vrátil som mu to. Lebo on ma v Pašovaní zapichol ako také prasa.

Prečo sa z pašeráka Dominika stal zrazu kresťan?

Lebo sestra Mária Marthe to tak chcela. Neviem, čo koluje v kuloároch. Ja sa im vyhýbam. Ale v tejto hre musíte robiť to, čo chce sestra Mária Marthe.

Ona je diktátor?

Áno. Istým spôsobom je to celé taký totalitný režim, hra aj zákulisie. Práve preto sa to tak dobre hrá, lebo ste stále v tom, žijete v totalite, totalitu hráte.

Vidíš paralelu tej doby k dnešnej?

Vidím tam ten istý problém, len v inej forme. Vtedy išlo o rozvrat cirkvi zvonku a teraz zvnútra. Je to zapríčinené našou ľahostajnosťou.

Sergej mal zaujímavý život. Vidíš sa v ňom v istých situáciách alebo si úplne iný?

Máme spoločné len to, že aj on bol veľký športovec. Inak sme úplne rozdielni. Obaja sme mali iné životy. Ja som vyrastal v kresťanskej rodine a neviem si predstaviť, že by som nevedel nič o Bohu.

Kto vlastne si?

Kto som? Len suchá tráva.

Keby si mal ísť do toho znovu, čo by si robil inak?

Druhýkrát by som do toho nešiel. (smiech)

Máš obľúbený výrok?

Na derniére sme si s chalanmi na scéne Pašovanie dorobili text. Pôvodná verzia bola:

Ja: „Dobre, ale chcem tretinový podiel z každého zisku.“

Mišo: „Vedel som, že sa dohodneme.“

My sme to potom doplnili. Ligač začal počítať na prstoch, tváril sa, že do päť ešte naráta a zahlásil: „Mne to nevychádza.“

Fečo: „Šak sme štyria!“

A Mišo to zaklincoval: „Aťa, paťa!“ V tej chvíli som bol odrovnaný.

Ty a tvoje kostymérky

Najlepšie na svete sú Anička Gocmanová a Hela Páleníková. Anička sa dokonca kvôli mne naučila viazať kravatu.

Ty a Nikiforov (Juri Kováč)

V telocvični som sa nemohol prestať smiať. Strašne na mňa kričal. Tak hlasno vibroval, že som cítil chvenie na mojich lícach. Všetkých vraj opľul, mňa nie. Ďakujem ti, Nikiforov. Bol peckový. A keď zadrel „zväz záhradkárov“ na derniére, skoro som sa neovládol a začal sa smiať.

Ty a Orlov (Tomáš Pilka)

Na začiatku povedala sr. Mária Marthe, že je to katastrofa. Vraj nevedela, či sa po jeho prejave  chce človek stať antikomunistom alebo komunistom. Časom sa veľmi zlepšil. Mohol som sa potom od neho odpichnúť v mojej replike, ktorá nasledovala po jeho výstupe. V divadle hral super. Tomáš je super človek. Stále nosil ten svoj repráčik, počúval dobrú hudbu.

Ty a malý Sergej

Maťko Gálik je fajn. Spoznali sme sa až na generálke, pretože on mal nácviky hneď poobede, kedy som ja ešte sedel v škole. Bol super a bola s ním sranda.

Ty a otec Larry (Mišo Fibich)

Je to fyzik. Čo vám poviem. K tomu nie je čo dodať. Sme ako bratia.

Ty a Viki (Viktória Remeňová)

(smiech) Počas našej vážnej scény sme si na papier kreslili facebook a chatovali. Hocikto tam hocičo písal. Bola to sranda. Nemohol som sa na ňu pozerať, lebo by som sa musel začať smiať.

Ty a Nataša (Zuzka Orolínová)

Mali sme taký profesionálny vzťah.

Myslíš si, že sa hodila na túto úlohu?

Hrala dosť presvedčivo. Vo veľkom divadle mala dve dobré predstavenia. Hrala tak presvedčivo, až som si myslel, že sa rozplače. Najskôr som sa bál, že som ju silno sotil na zem. Bol som z toho rozhodený. Keď sme prišli do zákulisia, celá vysmiata mi hovorí: „Super! Dali sme to! Aj pesničku!“ A ja: „Čo?!“ Bola dobrá, dobre to hrala.

Teraz, keď je po hre, vrátilo sa všetko do starých koľají? Pociťuješ väčší záujem o svoju osobu? Zmenilo sa niečo?

Nie je to také ako predtým. Niečo sa určite zmenilo. Nenapísali sme to uhlíkovou ceruzkou a teraz to vygumujeme. Nemyslím si, že je väčší záujem o moju osobu. Ale mám aj vtipné príhody… Idem si po meste a niekto kričí: „Sergej!“ Potom mi podáva ruku. To sa mi stalo asi dvakrát.

Ako si sa pripravoval pred predstavením?

Nechal som si pichnúť infúziu v nemocnici, v starom divadle som si musel poriadne vyfúkať nos, streknúť propolis. Bol som taký vystrašený, že som sa aj modlil. Ja som sa vážne modlil.

Čo sa ti páčilo v zákulisí?

Všetko. Raz sme sa s chalanmi v zákulisí stavili, koľko párikov vznikne. Odvtedy sme mali srandu až do konca hry. Ešte sme sa zabávali, keď išiel Dano Mago na scénu. Chudák Dano mal tancovať, hrať v raziách a v pašovaní. No vyvrtol si členok. Nemohol hrať v starom divadle. Ale do nového ho sr. Mária Marthe vzala a vymyslela mu úlohu, mal chodiť o paličke. Super mu to sadlo, veď bol „podvrtnutý“. Na scéne Žobranie mal skvelú repliku: „Pomôž si sám!“ Vždy sme všetci v zákulisí čakali na túto jeho vetu a keď ju povedal, boli samé smiechoty.

Čo povedali vaši, keď ťa videli v hre?

Tatino: „No si po mne.“ (Hrával kedysi divadlo.) A mamina mala slzy v očiach. Veľmi sa tešila.

Čo by si odkázal svojmu nasledovníkovi, ak bude ďalšia hra?

Nech určite do toho ide. Jedenkrát sa to oplatí zažiť, druhý nie. (smiech) A nech sa necháva rozmaznávať sr. Máriou Marthe. Ona to fakt vie.

Čo myslíš, prečo to robila?

Aj ja som sa jej pýtal: „Prečo to robíš? Pre peniaze?“ (pozn. redakcie: replika z hry)

A ona: „Pre tvoje psychické zdravie.“

Máš nejaký odkaz pre ďalšie GCM generácie a pre sr. Máriu Marthe?

Táto škola sa oplatí, pretože kto tu chce nadobudnúť vzdelanie, tak ho nadobudne. Nemyslite si, že keď idete na nejakú inú školu, že vám to tam nasypú len tak do hlavy. A čo sa týka hry, rád by som odkázal sr. Márii Marthe, aby s tým neprestala, ale pokračovala ďalej.

Autor: Timo Kuma

Aká je pravda o skutočnej Nataši, ktorú sme všetci sledovali počas predstavení a držali jej palce? Aj vy ste si mysleli, že ten príjemný hlas patrí Zuzke Orolínovej z 3.B? Omyl! Takáto šokujúca informácia zrazí na kolená aj najsilnejších a najtvrdších chlapov z vojenskej akadémie. Nataša Zdanová nie je Nataša Zdanová! Kto to ale potom je? Koho  hlas diváci naozaj počuli? Naša špeciálna jednotka tajnej polície GCM v spolupráci  s KGB  odhalila skutočnosť, že hlas, ktorý zaznieva z divadelných reproduktorov  na všetkých predstaveniach,  patrí nedocenenej profesionálnej speváčke Janke Mitošinkovej zo Slovenskej republiky, z nitrianskeho kraja, z Farskej 19 v Nitre.  Preto si naša už spomínaná špeciálna jednotka dňa  15.5. 2014 od 12.35 do 13.04 SEČ preverila najskôr  utajené informácie o podozrivej Zuzane O., známej v sovietskom podsvetí pod menom Nataša Zdanová. Následne boli položené tie isté otázky druhej podozrivej Jane M. so zámerom porovnať  pravdivosť výpovedí oboch podozrivých.

Aké boli vaše pocity po hre?    

Z.O. : Fú, pocity po hre? Hm, také zvláštne. Bolo mi ľúto,  že  už nikdy viac  niečo  podobné nezažijem a zároveň som prežívala radosť zo všetkého, čo sme zažili.  

J.M. : Veľmi dobré, také neopísateľné. Dá sa  povedať, že tento pocit z hry vo mne  stále vibruje. Je to pocit, aký zažijete, keď ste zaľúbený. Také malé vibrovanie  niekde vnútri. Je to veľmi príjemný pocit, momentálne som zaľúbená do tejto hry.

Nevadilo  vám, že ste boli tyranizovaná?

Z.O.: Nie, nevadilo mi to.

J.M. : Ja nikdy nie som tyranizovaná! Ja sa ani nedám tyranizovať! Skôr ja tyranizujem iných!

Nemali ste modriny?

Z.O. : Áno.

J.M.: Nie. A mala som mať?

Zamýšľali ste sa počas hry, že sa niekomu pomstíte?

Z.O. Nie, nemala som chuť na pomstu.

J.M.: Nejde o pravú pomstu, skôr ide o taký malý fór na úkor niekoho iného.  A vyšlo to!

A komu?

J.M.: Júj, to nemôžem povedať , lebo to bude iný článok!

Ako sa vám spievalo?   

Z.O. : Zo začiatku veľmi ťažko. Ale potom to už bolo lepšie, súkromné hodiny so sr.  Yvonne  robia zázraky. 

J.M.: Úžasne. Len škoda, že si všetci mysleli, že to spieva Zuzka Orolínová a nie ja.

Boli ste spokojná so svojím oblečením? 

Z.O.:  Áno, mala som krásne šaty, hoci ich niektorí nazvali „punčák“ (punčový zákusok).

J.M.: Bez komentára. To oblečenie bolo úžasné, na tú dobu úžasné! Kedysi sa nosil krimplen a diolén. Bol to trochu iný materiál, ale vtedy fičal. Môžem prezradiť, že aj ja som mala takéto ružové šaty.

Kedy ste si mysleli, že sa nezdržíte smiechu na javisku počas predstavenia?

Z.O. : Myslím, že taká situácia nebola, my sme mali vážne scény. Ale pamätám si,  ako sa jednej kresťanke parilo z hlavy. Stála predo mnou otočená chrbtom a zrazu som videla, že jej z hlavy stúpa dym. Veľmi ma to rozosmialo. Potom mi došlo, že iba sfúkla sviečku.

J.M.: Tak to bolo posledné predstavenie, keď padala jedna hláška za druhou. Vtedy som myslela, že vybuchnem. Ale keď Juro Kováč „zavalil“ o zväze záhradkárov, tak to už bol vrchol všetkého. Myslím si, že sa to ale v pravú chvíľu zastavilo.

Prečo sa začali šíriť klebety, že sr. Mária Marthe odišla na derniére z hľadiska a išla sa radšej modliť ruženec?

Z.O.:  V zákulisí  sme boli prekvapení, keď sme počuli, čo sa stalo, jednoducho sme boli v šoku. A niekto povedal, že  to spustila p. p. Jana Mitošinková , aby sme nezačali na javisku priveľa vymýšľať a aby sme to nejako neprestrelili.

J.M.: Neviem. Hoci mi to bolo čudné, ale pravdupovediac v danej chvíli by som sa tomu ani nečudovala, lebo už to naberalo grády. Nebolo  mi všetko jedno. Je pravda, že ja som to šírila ďalej.

Počas predstavenia ste mali viaceré účesy. Ako je to možné?

Z.O. : No možno je  to tak, že baby zo začiatku nevedeli, aký účes mi majú spraviť. Chopili sa ma dve šikovné kaderníčky, ktorým sa chcem touto cestou poďakovať, dali si s mojimi vlasmi veľkú námahu. Vždy to ale vyšlo akosi inak. Keď sme išli do veľkého divadla, sr. Mária Marthe bola s mojím účesom nespokojná. Vraj  som vyzerala ako kučeravá ovca. Baby ma museli rozčesávať, preto som mala iný účes na generálke, iný na premiére a iný na derniére.

A ktorý variant bol najlepší a najpríjemnejší?

Z.O.: Asi ten posledný… a ten prvý. J.M.: Tie účesy boli spôsobené mojou kvalitou vlasov.  A akú som mala momentálne kvalitu, taký musel byť účes.   

Aké boli vaše pocity, keď vás vybrali do hry?

Z.O.:  Nemyslela som si, že to bude taká veľká úloha. Sr. Mária Marthe mi povedala, že nebudem mať veľa textu. Celkom som sa tomu potešila. Akosi neskoro mi došlo, čo všetko to obnáša. Potom som sa začala trochu báť.

J.M.:  Júj, tajne som dúfala, že sa možno dostanem na javisko, že aj mne sa dostane tej pocty, budem si môcť zaspievať a konečne Mária Marthe objaví môj talent. A ďakujem jej nielen za to, že som mohla byť  pevnou rukou nad účinkujúcimi, ale aj za to, že  ma konečne obsadila do  hlavno-vedľajšej úlohy Nataši Zdanovej.

Aká bola atmosféra v zákulisí?

Z.O.: Úplne super. Navzájom sme sa povzbudzovali, tešili sme sa.

J.M.: Vynikajúca! Doprajem ju každému jednému. Je to niečo úžasné.

Aké klady a zápory mala vaša úloha?

Z.O.:  Medzi klady patrilo, že sa o mňa všetci starali, boli ku mne milí a dobrí. Hlavne sestričky boli ku mne veľmi zlaté. Možno preto, lebo chceli, aby som spievala. A zápory? Pre mňa bolo veľmi ťažké, že som musela byť stále na očiach. Ja nie som ten typ, ktorý by bol rád stredobodom pozornosti.

J.M.: Klady, klady, čo ja viem,  moja úloha bola celá kladná. Nemala žiaden zápor. Fakt bola celá kladná.

Ani upratovanie nebolo záporom?

J.M.: Upratovanie? To nie. Mne upratovanie nevadí. Ale keby som musela žehliť, tak to by bol zápor na celú stranu, možno aj celý časopis.

Ako ste si dokázali zosúladiť hru, školu a voľný čas, ak nejaký zostal?

Z.O.: Jednoducho. Ako prišlo, tak bolo, tik-tak! * (smiech) Ale nie. Nebolo to náročné. My sme mávali nácviky väčšinou po večeroch a nemali sme ich tak veľa. 

J.M.:  No  pozrite sa. Jednak je to vekom, jednak skúsenosťami. Ale  je pravda, že ten voľný čas som vyplnila spaním.

Neľutujete, že ste boli na hre?

Z.O.: Nie, neľutujem.

J.M.: Nie. Nikdy v živote som to neoľutovala, neľutujem a ani ľutovať nebudem, keď ešte niekedy pôjdem. Je to úžasný čas, každému ho doprajem.

Na záver ešte jeden dôležitý odkaz: Agenti P.K. a E.K. odkazujú podozrivým respondentkám Zuzane O. a Jane M., že všetky ich odpovede budú zaznamenané do ich osobných spisov. *pozn. redakcie: slovo tak a všetky jeho variácie je najčastejšie vyskytujúce sa slovo v slovníku Zuzany O.

autor: Paulína Klučiarová, Erika Králiková

V dokumentoch GCM je uvedený pod menom Martin Gálik, navštevuje prímu. V spisoch KGB je uvedený ako Sergej Kurdakov -  sirota. Dve odlišné osoby, ktoré majú odlišný nielen dátum narodenia, ale aj  životný príbeh. Jeden z príbehov už veľmi dobre poznáte. Ten druhý ostáva záhadou. Súdružke redaktorke Irene Molnárovej sa dostalo privilégia priblížiť čitateľom túto zaujímavú osobnosť.

Aké to bolo, keď si sa dozvedel, že budeš hrať hlavnú postavu?

Keď som sa dozvedel o hre, tušil som, že hrať môžu iba vyššie ročníky, tým pádom sa tam nebudem môcť dostať. Ale potom prišla sestra Mária Marthe. Najskôr sme išli spolu s Adamom Lazánim do kabinetu, kde sme celú hodinu biológie čítali. Váhal som, či to budem stíhať, mávam totiž tréningy Neskôr o tri dni prišla sestra Josefa a povedala mi, že som dostal rolu. Strašne ma to potešilo, v prvom rade som dúfal, že spoznám kopu ľudí.

Páčilo by sa ti žiť na stanici aj tu na Slovensku?

Asi nie, teda určite nie. Možno by to bola sranda… Ale ak by som tam stretol niekoho takého  ako Ivana, tak to určite hej.

Utrpel si nejaké zranenia počas Ničiho výchovných praktík?

Keď ku mne prišiel počas tretej scény, tak mi vždy stúpil na ruku. Strašne ma to nahnevalo, ale nemohol som sa smiať ani sa zvíjať od bolesti. Raz mi udrel do ruky tak, že som sa naozaj chcel smiať, ale nemohol som.  Inokedy mi trafil aj do rebra, ale zvykol som si. 

Prečo si neprezradil, kto ťa vtedy v domove zbil?

Lebo nie som „bonzák“. Mám dobré srdce. Keby som povedal zopár mien, tak by u Ničiho nedopadli dobre. On ma viackrát zmlátil a nechcel by som, aby to zažili aj moji „kolegovci“.

Aké si mal pocity, keď ťa tvoji parťáci z klanu vyhadzovali do vzduchu ako vrece?

Keď sme to nacvičovali, tak som mal naozaj smrť v očiach. Zo začiatku ma vyhadzoval aj malý Petrík, ale on bol taký… asi slabší. Potom ho vystriedali. Odvtedy to už bolo lepšie.

Ako je možné, že tvoj kamarát Ivan vyzeral postupom času úplne rovnako aj napriek tomu, že ty si podrástol a zmenil si sa? Používa podľa teba nejaké kozmetické prípravky?

To bol určite Garniere, ja to viem. Krém na vrásky, určite, na 100 %. Ja to viem! Videl som, ako si ho pred zrkadlom natieral.

Akým spôsobom si sa dostal do skladu potravín? A čo si odtiaľ „potiahol“?

Potiahol som odtiaľ jeden vzduch, potom aj druhý a tretí. Tri vzduchy, to inde nenájdem. (smiech) Do skladu som sa dostal  aj vďaka kamarátom z klanu. Oni mi urobili menšiu službičku, zbili Ničiho, spolu sme vylomili dvere a potom to bolo už jednoduché.

Vieme, že Diakon bol tvojím verným kamarátom. Mal si túžbu pomstiť ho?

Túžbu áno, ale bolo to nemožné. Ničimu by som zaviazal oči, dal by som ho skrine a pustil dole kopcom. A Irene? To by muselo byť niečo parádne! Dal by som jej blchy do postele. A nad dvere by som jej dal vedro s klincami.

Aký máš vzťah s Matejom Kopeckým (veľký Sergejom)?

Jednoducho som sa s ním dal do reči, lebo poznám jeho frajerku. Je to spolužiačka mojej sestry. On je super, je s ním sranda…

Si spokojný so svojím dospelým Ja? Odporučil by si mu niečo?

Ja som s ním veľmi spokojný. Je super aj po ľudskej, aj po hereckej stránke. Nepáčilo sa mi len to, že bil ženy. To by som mu neodporúčal. Takto sa neožení.

Správajú sa teraz tvoji spolužiaci alebo profesori k tebe inak? Užívaš si slávu?

 Neviem, akú slávu myslíš, lebo žiadna nie je. Kamaráti ma berú stále rovnako a ani nechcem, aby ma brali inak. Akurát sa mi častejšie prihovárajú profesori.

Úprimne. Stúpla ti sláva do hlavy?

Nie, aspoň si to nemyslím. Vlastne dúfam, že mi ani nestúpne. Vždy som bol tvrdohlavý, a tak mi nemá čo stúpnuť do hlavy. Spýtajte sa p. p. Raškovičovej, tá to vie najlepšie.

Aké to bolo, keď si odchádzal z javiska po tvojej poslednej scéne na derniére?

Veľa kamarátov sa ma pýtalo, či mi to nebude celé chýbať. Určite bude, ale plakať nebudem. Bolo to všetko veľmi pekné, ale aj pekné veci raz musia skončiť.

Hrať hlavnú úlohu je určite to najlepšie. Objavila sa v hre aj iná rola, ktorú by si si zahral?

Možno rola Nikolaja, šéfa nášho klanu ( Fero Gič).Ten bol úplne úžasný, keď sa ma pýtal. „Dával“ také grimasy. Určite by som bol rád vagabundom alebo aj Ivanom. On bol skvelá postava. Ale aj tak som bol nadmieru spokojný so svojou rolou.

Autor: Petra Molnárová

David Sedmák. Siedmak v Základnej škole svätého Svorada a Benedikta v Nitre. Pred dvoma rokmi preslávený ako malý Juan. Odštartoval svoju hereckú kariéru ako raketoplán smerujúci na Mesiac. Ohúril mnohých. Získal si srdcia dievčat, nielen jeho vekovej kategórie. Dnes známy ako Diakon, pravým (menej známym) menom Sáša. Rád SČASTI využíva citoslovcia. Na prvý pohľad šedá myška, no v skutočnosti niekto celkom iný.

David, nie Dávid. Tí, ktorí majú tú česť poznať sa s takou celebritou, ako si ty, možno ani netušia, akými aktivitami  sa zaoberáš vo svojom voľnom čase. Akými?

Hranie sa na mobile (ale len občas). A ešte plávanie, tam mám post 64.

A to je aký?

Ja neviem. (smiech) V skutočnosti žiadny.

To, čo sa odohrávalo počas hrania predstavení, sa dá nazvať divadelný ošiaľ. Teraz žijú všetci Slováci tzv. hokejovým ošiaľom. Čo má hokej spoločné s divadlom?

Akurát tak padanie a vstávanie. A ešte to, že nácviky a tréningy sú podobne ťažké. Zúčastnených stoja dosť veľké nervy, ale prinášajú určite aj zábavu.

Kam pôjdeš, keď dokončíš základnú školu? Poctíš naše staré dobré GCM a predĺžiš si pracovné miesto herca u sr. Márie Marthe?

Uvažoval som nad tým, lebo účinkovanie v divadle je celkom zábavné a dobré. Do úvahy pripadá aj Párovské alebo Piaristické gymnázium, tam však nemajú takéto divadelné príležitosti.

Ako hodnotíš svoj herecký výkon? Nakoľko si sa dokázal vžiť do role Diakona?

Úuuu, nehodnotím to záporne, aj keď padanie nemuselo byť až úplne na zem. Dalo sa to prežiť. Na začiatku to bolo trochu ťažké, mal som rešpekt pred tým pádom. Sčasti som si už aj zvykol na modriny, ba dokonca som si raz udrel aj hlavu.

Ako si sa cítil, keď ti sr. Mária Marthe oznámila, že umrieš? Vedel si o tom?

Absolútne som to nevedel, no bol som trošku (veľmi) prekvapený. Očakával som to vzhľadom na to, že som bol ostrieľaný odpadávač.

Obviňuješ niekoho zo svojej smrti?

Áno, najviac obviňujem zákernú Irenu, ktorá nám nedala ani kúsoček chleba. Dala nám len nejaké sušené neviem čo. Mohla nám toho dať viac, možno by som neumrel.

Keby si neumrel, ako by mal Diakon zasiahnuť do nasledujúceho deja?

Myslím, že celý príbeh by bol iný. Sergej by zistil pravdu o Bohu skôr. Možno by sa vyskytol ako kresťan na raziách a nedostal by ocenenie od súdruha Orloja. (pozn. redakcie: Orloj= Davidova prezývka pre súdruha Orlova)

Viackrát sa počas tvojej slávnej scény stalo, že keď si sa predstavil menom Diakon, hľadiskom sa prehnal smiech. Naznačuje táto prezývka niečo ohľadom tvojej budúcnosti?

Niečo na tom pravdy bude. Som rád, že mám aspoň prvý stupeň kňazstva. Dúfam, že v ďalšej hre postúpim vo svojej kariére na vyšší post a skončím ako biskup. (smiech)

Pri záchrane Sergejovej ťažko krvácajúcej ruky si podal neskutočnú zdravotnícku pomoc. Musel si pred predstavením absolvovať kurz prvej pomoci alebo ťa tam réžia poslala ako čistého amatéra?

Sr. Mária Zuzana mi podala kurz prvej pomoci, iba taký malý. Takže som nešiel na scénu ako úplný amatér, ale sčastisom si musel veci domyslieť sám.

Sergej sa v tejto istej scéne dozvedá o niekom, koho nazývajú Ježiš Kristus. Mal si tam naozaj strhujúci prejav z Biblie. Čo sa v skutočnosti skrývalo na stranách knihy, v ktorej si listoval?  

Mal som dva typy kníh. Na skúškach som mal knihu chemických vzorcov. Na predstaveniach to bola nejaká anglická próza. Sčastisom to vedel aj prečítať, a preto som si v zákulisí rozširoval slovník.

Každému je jasné, že javisko je forma. Ale čo zákulisie? Nadviazal si nejaké kontakty? Získal konexie?

Našiel som tam veľmi veľa kontaktov. Nové sestričky, nových hercov, veľmi milých hercov a špéci novú dvojtvárnu Irenu. Kamaráti herci mi pomohli zahnať trému, ktorú som mal pred výstupom na javisko a po odohratí mojej pasáže som zažil veľa zábavy.

Keď už sme pri tých konexiách. Čo myslíš, ako je možné, že si sa znova objavil v ďalšej hre ako jedna z dôležitejších postáv? Máš protekciu u režisérky?

Myslím, že som očaril sr. Máriu Marthe svojím neodolateľným pohľadom a úsmevom. Takže nemala veľmi na výber.

Necítil si sa podceňovaný alebo odvrhnutý zo strany mladých „antipionierov“, keďže sa v ich bande veľmi neobjavuješ?

Sčasti ma to veľmi sklamalo. Myslel som si, že ma medzi seba zoberú, ale bolo zrejmé, že sa tak nestane. Oni boli na jednej strane a ja na druhej.

Ako myslíš na jednej a druhej strane?

Oni boli vagabundi, vandali. Robili, čo sa im zachcelo. To som sčasti robil aj ja. Na strane druhej ja som poslúchal, počúval som nariadenia, čo bolo v rozpore.

Aký máš vzťah ako Diakon k svojim vychovávateľom?

Zaujímavý. Panuje tam dosť veľká pretvárka, intrigy a násilie. Nemal som ich rád. Ale ináč to bolo čisto profesionálne. A naučil som Irenu lúskať.

Pred dvoma rokmi si účinkoval v hre Juan de Dios ako mladšia verzia hlavnej postavy Juana. Ako si sa vyrovnal s faktom, že v hre Patrím k nám nebudeš hrať malého Sergeja?

Vzal som to športovo a mal som menej textu, za čo som bol vďačný, lebo som mal v tej dobe toho naozaj dosť. Napriek tomu som sa učil aj Sergejove texty, ak by som ho musel alternovať. A nebolo by veľmi dobré, keby hral vo viacerých hrách hlavnú postavu jeden človek, mýlili by si ma.

Dokonca som bola svedkom zaujímavého úkazu. Páni zvukári si ťa totiž zapísali ako malého Juana, tak ťa aj počas zvukových skúšok oslovovali. Nemal si nutkanie textovať repliky z hry Boží blázon?

Už som bol preladený na 20. storočie. Ako som spomínal, už som sa „prepol“ na prítomnú rolu a sčasti som staré texty už aj zabudol.

Ako si zvládal presun zo 16. storočia do 20. storočia v priebehu dvoch rokov?

 Mal som taký špeciálny stroj, ktorý sa volá Časostroj. Psychicky to bolo náročnejšie, ale dalo sa to zvládnuť. Neutrpel som pri tom žiadnu psychickú ujmu.

Zaujímavá je aj skutočnosť, že v oboch hrách, v ktorých si hral, si sa musel „zložiť na zem“. Objasni nám rozdiel medzi druhmi tvojho obvyklého hrania sa na chrobáka.

V prvej hre som odpadol, no tam to bolo lepšie, lebo ma zachytil seňor Francesco (Patrik Režo). Musel som sa na neho spoľahnúť, lebo keby ma nezachytil, bol by som strašne naštvaný. V tejto hre som sa spoliehal sám na seba a na divadelné dosky, aby na nich nebol žiaden klinec. Zvládol som to na výbornú. Nemusel som mať opravné skúšky. A aby som nezabudol spomenúť, po páde v tejto hre som sa už nepostavil. Vlastne postavil, ale až v tme počas prestavby, keď som sa musel „odpratať“ z javiska. To bola tragédia.

Bola v hre nejaká postava, ktorú by si si rád zahral?

Toho Nikiforova a ešte určite aj jedného z pašerákov. Hlavne Vasila s peniazmi (Jakuba Ligača). A možno by som skúsil aj Irenku, v rámci odplaty, ale Irenka by musela hrať mňa. To by som si užil!

Autor: Petra Molnárová

Nepatrná, avšak veľmi rozporuplná postava, ktorá spôsobuje zmätok mnohým divákom. Áno, je to on, Dominik Švaral, neúspešný vrah i zbožný kresťan v jednej osobe.

Dominik, keď si išiel do hry, vedel si, že budeš hrať dve postavy?

Nevedel.

Aké boli tvoje pocity, keď ti sestra povedala, že okrem kresťana budeš hrať aj vraha? 

Zmiešané. Bol som aj rád, lebo taká postava je celkom zaujímavá a vtipná. Zároveň som ale vedel, že to zaberie nejaký čas, a tak budem mať menej času na iné aktivity.

Bolo náročné tak nemilosrdne zapichnúť Sergeja?

Vôbec nie, robil som to profesionálne.

Máš na to nejaký špeciálny výcvik? Alebo si absolvoval „zapichávačský“ kurz?

Robil som to od srdca. Keď už máš nožík v ruke, tak to ide ako na bežiacom páse. Pichneš a odbehneš. Akcia sa podarí podľa toho, s akým nasadením ideš niekoho zavraždiť.

Mal si od svojich kumpánov sľúbenú aj nejakú odmenu za to, že zabiješ Sergeja?

Áno, sľúbili mi najväčší podiel, pretože som mal odviesť najväčšiu prácu. Zahladiť stopy po vražde totiž nie je ľahké. Keby som bol hnusák, mohol som zhrabnúť všetky peniaze, veď som mal zbraň. Ale som charakter, a preto každý dostal svoj podiel.

Vraj kostým súdruha Nikiforova je jedným z  najťažších v Európe. Aký je ten tvoj? Všimli si ľudia, že si v ňom oblečený práve ty?

Môj kostým mi svojou váhou nerobil nijaké problémy. Veľmi veľa ľudí ma v ňom nespoznalo, to bol aj zámer, chcel som ostať v utajení.

Ako si vnímal nosenie kožených rukavičiek?

Bolo to také profesionálne. Cítil som sa ako profesionálny vrah a veľmi ma bavilo s nimi žmýkať.

Žmýkať čo? Skús nám to popísať.

Zvuk, keď sa otrie koža, tak to je také…(pozn. redakcie: Dominik začína vydávať podivuhodné zvuky podobajúce sa na kvičanie prasiatka.)

Stal sa vám niekedy pri scéne Pašovanie nejaký trapas? Odhaľ nám niečo zo zákulisia, čo bežný smrteľník nevidí.

Stal sa a poriadny. Bolo to na poslednom vystúpení. Povedal som si, že musím Sergeja úplne doraziť. Obyčajne som ho bodol raz. Aby to ale vyzeralo drsnejšie, akčnejšie,  uštedril som mu teraz dve rany z milosti. Trošku to nevyšlo, pretože pri druhom bodnutí sa mi rozsypal nožík v ruke a zostala mi iba rúčka. Našťastie, nikto si to nevšimol. Pri nasledujúcich štyroch scénach sme potom lovili z javiska jednu súčiastku po druhej.

Povedz nám niečo o tvojej druhej postave.

Bol to dosť veľký skok zmeniť sa z chladnokrvného vraha na mierumilovného kresťana, ktorý sa nebráni, ani keď ho mlátia do krvi. Inak som bol spokojný. Je to taký dobrý pocit. Necítil som sa už tak previnilo, keď som sa nakoniec polepšil.

Čo zapríčinilo tvoje obrátenie? Mal si podobnú skúsenosť ako Sergej? Pomohlo ti k tomu nejaké veriace dievča alebo si mal svoju vlastnú cestu?

Bol som už skúsený vrah a nahrabal som si až do smrti kopec peňazí, a tak som vraždy jednoducho zavesil na hák.  Chcel som skúsiť niečo nové. Zohnal som si, čo bolo treba, aj kresťanský oblek. Ani správanie nebolo ťažké zmeniť.

Aké boli tvoje pocity, keď si opäť uvidel živého Sergeja? Nebolo to pre teba sklamaním?

Vedel som, že svoju prácu som urobil profesionálne, preto som nebol na seba nahnevaný. Nehneval som sa ani na Sergeja, veď on za to nemohol. Nahnevaný som bol jedine na doktorov, ktorí dokázali vyliečiť môj fatálny úder.

Nezatúžil si opäť vytiahnuť nožík a zapichnúť ho do Sergeja?

Už nie, pracoval som vždy len pre peniaze. Keď som nemal zaplatené, nemal som potrebu zabíjať.

Takže tvoje zabíjanie bolo čisto pre peniaze?

Áno, máš peniaze, máš všetko.

Ako si prežíval nácviky?

Na začiatku boli trochu nečakané. Samozrejme, utŕžil som aj nejaké rany.

Boli k tebe tvoji trýznitelia jemní?

Nie, oni predsa nemôžu byť jemní, to by neboli eštebáci. Hrali to s plným nasadením, ako bolo treba.

Mal si aj nejaký rituál predtým, ako si vstúpil na scénu?

Keď som bol vrahom, upravil som si klobúk čo najlepšie, aby som nadobudol taký ten „vrahovský“ šmrnc. Keď som bol kresťanom, snažil som sa vyhodiť zo seba všetko, čo zostalo z pašovania a snažil som sa trošku usmiať, zahĺbiť do seba a sústrediť sa na Boha.

Do hry si sa zapojil ako herec, ale tiež aj ako spevák. Ako sa ti spievalo?

Udýchane, lebo behať po scéne je náročné. Bol to ale aj relax po výprasku.

Máš nejaký odkaz na záver pre svojich fanúšikov?

Snažte sa odčiniť svoje omyly!

Autor: Timo Kuma 

Poznáte ich veľmi dobre. Nerozlučná dvojka Beba Belovičová a Ľuboš Topor. Choreografi, ktorí dokážu aj z dreva vykresať tanečníkov. Optimisti, ktorí už niekoľko rokov veria v tanečný zázrak v podaní GCM. Umelci, ktorí tancom vyrozprávajú každý príbeh písaný rukou sr. Márie Marthe.

Sme krátko po premiére. Aké sú vaše pocity?

Ľubo: Úžasné.

Beba: Perfektné ako vždy.

Ste spokojní s vašimi tanečníkmi a s choreografiami, ktoré ste spravili?

Ľubo: S tanečníkmi áno. Čo sa týka choreografií, choreograf nikdy nemôže byť spokojný, chce stále niečo meniť. Ale celkovo sme spokojní.

Videli ste túto hru v celku po prvýkrát až na premiére alebo už na nácvikoch?

Ľubo: Priznám sa, že včera na nácviku v divadle som to videl prvýkrát celé. Nepáčilo sa mi to. Ale dnes to bolo o 120 percent lepšie. Musím len a len chváliť, a to hercov, spevákov, tanečníkov, kulisárov, technikov. Každý jeden, ktorý mal svoj podiel na hre, bol úžasný a odviedol si svoju prácu na 120 percent.

Pociťovali ste stres, keď vyšli na javisko vaši tanečníci?

Beba: Samozrejme, aj sme si nohami dupkali pod sedačkami. Cítim krk, ešte stále ho mám stuhnutý. Napätie, ktoré sme prežívali s našimi tanečníkmi, musí postupne opadnúť. Decká boli však super.

Ľubo: Držali sme im celý čas palce. Dopadlo to, ako som už povedal, veľmi dobre.

Otázka z iného súdka… Chodíte na diskotéky? Ak áno, hodnotíte tam ľudí, ako tancujú?

Ľubo: Nehodnotíme. Už dosť dlho sme na žiadnej diskotéke neboli. Skôr chodíme na plesy a  zábavy. Keď tancujem, samozrejme, vnímam aj okolie. Keď je niekto lepší ako ja, tak ho napodobňujem, teda aspoň sa snažím.

Mnohí diváci chválili tanečné prevedenie. Vďaka lietajúcemu ringišpíru v tanci Kalinka (kolotoču, kde Jožko Solčanský točil súčasne na svojich pleciach Tomáša Šveca a Katku Kucharovú)boli diváci v nemom úžase. Chcem sa vám v mene všetkých poďakovať za krásne choreografie a za vašu spoluprácu so sr. Máriou Marthe. Sme vám za to nesmierne vďační!

Beba: Ďakujeme aj my.

pripravila:  Bea Balážová 

Máte často stuhnutý krk? Bolia vás kríže? Stratili ste chuť do života? Máme pre vás skvelú ponuku ako žiť bez bolesti a trápenia. Terapia tanca je to správne riešenie na váš problém. So svojimi skúsenosťami sa s nami podelila Dominika Bédiová.

Prečo si sa prihlásila do hry?

Pred dvomi rokmi som bola na hre Juan de Dios. Páčilo sa mi to a keďže ma baví tanec, prihlásila som sa na kasting.

Venuješ sa tancu aj súťažne alebo je to iba koníček?

Momentálne je to iba koníček. Súťažne som sa venovala spoločenským tancom, ale myslím, že základom mojej „tanečnej kariéry“ bola moderná gymnastika.

Na gymnastiku si teda chodila odmalička?

Áno, začala som už asi v štyroch rokoch a dokopy som sa jej venovala približne osem rokov.

Ako je to s tebou teraz? Venuješ sa momentálne nejakému inému športu?

Občas si chodím zabehať, aby som zostala vo forme. Tiež sa rada bicyklujem, ale to tiež iba rekreačne.

Nechýba ti gymnastika?

Nechýba mi tak, ako mi chýba tanec. A ten mi chýba veľmi.

Prejdime teraz k hre. Na ktorý z tancov máš najlepšie spomienky? Prečo?

Pri tanci s názvom More sa nám so začiatku vôbec nedarilo. Nácviky boli vyčerpávajúce a trvali dlho. Na kolenách sme mali modriny, no napriek tomu sme sa veľa nasmiali. Nakoniec sme to zvládli.

Ľudia, ktorí boli na predstavení, videli všetko, čo ste mali nacvičené. Ostatných by ale zaujímalo, čo sa dialo počas nácvikov. Vedela by si niečo „nabonzovať“ zo zákulisia?

Veľmi  zábavné bolo, keď sa nemenovaný strážnik a pionieri šli občerstviť do Mlynov, pričom mali oblečené kostýmy. Niektorí z nás si voľné chvíle krátili krochkaním, pískaním, či skúšaním kostýmov. Ku koncu si už všetci zvykli, že keď sa povedalo, aby boli o štvrťhodinu na javisku, tak mali ešte polhodinu čas.

Dali ti nácviky alebo samotná hra niečo do života?

Naučila som sa piť kávu. (smiech)

Čo by si odkázala tým, ktorí ešte v žiadnej hre nehrali?

Ak vás niečo také láka, hoci sa bojíte alebo hanbíte, určite sa prihláste. Je to super skúsenosť. Možno objavíte svoj skrytý talent.

Ak sa ešte vyskytne možnosť hrať v nejakej hre, využiješ to?

Jasné, využijem. Verím, že o dva roky sestra Mária Marthe niečo vymyslí.

Neľutuješ, že si sa prihlásila?

Rozhodne neľutujem. Som veľmi rada, že som sa zúčastnila. Spoznala som super ľudí, nadviazala nové priateľstvá a získala krásne spomienky na celý život.

Autor: Andrea Michaela Lahučká

Veľkou hviezdou tohtoročnej hry bol nezabudnuteľný tanečník, námorník a kadet Jozef Ľudovít Solčanský alias Viktor Metvejev alias lietajúci ringišpír. Je to kus chlapa, fiťúz, matematik a dobrák v jednej osobe.

Ako sa cítiš v úlohe ringišpíru?

No ako odpovedať… ako vrtuľník, kolotočiar, centrifúga.

Vaše rotačné trio to na predstaveniach poriadne roztočilo. Prezraď nám o tom viac.

Naše trio pozostáva z Tomáša, Katky a mňa.

Každý vraví, že najviac som sa narobil ja. Nepravda. 

Katka musela mať nohy v kŕčovitej polohe a neustále sa usmievať ako slniečko na hnoji

(Ja som sa mal tiež usmievať, ale môj úsmev nie je taký ako Katkin.) + nesmela sa jej zakrútiť hlava, aby nespadla na záver tanca.

Tomáša obdivujem za to, že udržal Katku, pretože ťažisko bolo na mojich pleciach približne tam, kde mal Tomáš brucho. Jeho brušné svalstvo sa mohlo aj roztrhnúť (odstredivá sila a váha). Je to borec.

Ja som sa len krútil a občas škeril na divákov.

Na čo myslíš, keď sa krútiš?

Popravde, snažím sa počúvať hudbu a podľa nej sa krútiť. V starom divadle som veľmi myslel na to, čo by som spravil, keby sa skotúľame do prvého radu. Našťastie, k takému scenáru sme sa nedostali.

Na čo sa pri točení musíš sústrediť?

Asi na udržanie ťažiska na pleciach, veď vážime dokopy celkom dosť a stačí málo na vychýlenie. Následné udržanie rovnováhy je potom na milosti Božej a môjho chrbta.

Je niekto, koho by si rád zakrútil?

Na túto otázku som už musel odpovedať. Hocikoho, teda pokým mi to sila a spolupráca točeného dovolí.P. p. Janka Mitošinková by sa rada potočila, škoda že na ňu sestričky nemali kroj. :))

autor: sr. Mária Marthe