Herci obsadenie

Osoba, ktorá sa počas  posledných mesiacov usmievala len málo. Osoba, ktorú bežný smrteľník len tak nezočil. Osoba, ktorá chodila neskoro spať a vstávala skoro ráno. Osoba, ktorá chcela, aby pripravovaná hra Patrím k vám bola doteraz tou najlepšou, akú kto uzrel v podaní študentov GCM. Áno, máte pravdu. Ide o sestru Máriu Marthe. Vychutnajte si exkluzívny rozhovor s režisérkou roka 2014.

Prečo ste si zvolili námet knihy Odpusť mi, Nataša?

Myslela som si, že je správny čas pozrieť sa našim nedávnym dejinám do očí a začať hľadať paralelu k tým dnešným. Keď sa tak pozerám okolo seba, na tento svet, zdá sa mi, že boj o slobodu neskončil, práve naopak. Žijeme v slobodnej Európe. Ale je naozaj slobodná? Červený drak sa vracia, len dnes sa volá inak, má inú farbu, oveľa agresívnejšiu a ťažko identifikovateľnú.

Prečo ste hre neponechali knižný názov?

Pôvodne kniha, ktorú Sergej napísal v Kanade, vyšla pod názvom Patrím k vám. Až neskôr sa tento príbeh preslávil pod názvom Odpusť mi, Nataša. Patrím k vám sa mi hodilo tematicky a kompozične do viacerých scén. Bola to jedna z nosných myšlienok. Ku komu patrím? Kde je moje miesto? Sú to otázky nielen pre Sergeja, ale pre každého z nás.

Ako ste vyberali hlavné postavy?

Ťažko. Maťa som vôbec nepoznala. Vedela som, že do školy chodí nejaký Kopecký z klanu Kopeckých, ale to bolo asi tak všetko. Verila som, že nájdeme toho správneho Sergeja. Čas bežal a Se
rgeja nikde. Tak som zvolila ľahšiu cestu. Nájdem niekoho, koho poznám, kto má už divadelné skúsenosti, s kým sa mi bude dobre spolupracovať. No jedného dňa mi pomohli odniesť nejaké veci na internát náhodne okoloidúci septimáni, medzi ktorými bol jeden vysoký tmavovlasý sympaťák s krásnym divadelným hlasom a ja som sa v duchu pýtala: „Nebude to ten náš Sergej?“ A bol.

Bolo jednoduchšie nájsť malého Sergeja?

Aj áno, aj nie. Malého Sergeja, Martina Gálika, som našla deň po úvodnom stretnutí všetkých účinkujúcich. Bolo to naozaj o päť minút dvanásť. Najskôr som si myslela, že dám túto úlohu Davidovi Sedmákovi (malému Juanovi), keďže mi z mladších uchádzačov nikto nový nepadol do oka. A prečo David? Pretože on zahrá naozaj všetko. Ale nová hra potrebuje novú tvár, tak som zašla do prímy a opýtala sa: „Kto by si rád zahral hlavnú postavu v našom divadle?“ Všetci začali zborovo kričať a ukazovať na chlapca v prvej lavici: „Martin! Martin!“ A ja: „Chcel by si?“ On: „Áno!“ Ja na to: „Poď, vyskúšame zopár replík.“ A bola ruka v rukáve.

Mali ste vytypovaných ľudí z Juana, ktorých ste chceli obsadiť aj v tejto hre?

Hviezdne obsadenie z Juana, ktoré ešte ostalo na škole, som očakávala na kastingu. Bola som potešená, keď som tam stretla staré známe tváre, napríklad  Jakuba Ligača, Tomáša Pilku, Jura Kováča, Davida Durmika, Miška Cvíčelu a mnohých iných. Niektorí z nich mali dokonca trému a obavy, či prejdú kastingom. To bolo veľmi milé. Davida Sedmáka som oslovila osobne. Je to moja srdcová záležitosť… (smiech)

V septembri ste povedali, že hra je čisto chlapčenská a neviete, ako do nej „upracete“ dievčatá. Ako sa „tvorili“ dievčenské postavy?

To je môj večný problém. Píšem hry pre chlapcov, na kastingy však chodia dievčatá. Tak som po nociach pridávala do scenára ženské postavy, aby si aspoň niektoré dievčatá zahrali a aby chlapci neboli smutní, že im chýba druhá polovička. Ono by sa to značnou mierou podpísalo pod ich herecké výkony a to sme nemohli riskovať!(smiech)

Aká bola spolupráca s Maťom Kopeckým?

Zaujímavá, keď mi kládol otázky, na ktoré som nevedela odpovedať.

Ťažká, keď bolo pol šiestej a on bol hladný.

Zábavná, keď pochodoval ako bocian a keď pri Výsluchu v tom najvážnejšom momente pravidelne na mňa žmurkal pre neho typickým originálnym spôsobom.

Nervná, keď si krátil čas na nácvikoch trieskaním palicou do lepiacej pásky, ktorá mu slúžila ako puk.

Prekvapujúca, keď zrazu hral v divadle maximálne presvedčivo a podľa mojich predstáv.

Potešujúca, keď som videla, že ho to baví, že patrí k nám, je jeden z nás.

A čo Nataša?

Rada som sa na ňu pozerala. Zuzka Orolínová bola presne ten typ človeka, ktorý sa ani nemusel štylizovať do nejakej hereckej pózy. Bola veľmi prirodzená, jednoducho jej táto úloha sadla. Dokonca aj Ferko Perger, náš scénograf, večne nespokojný a správne kritický, po prvej skúške v divadle nepochválil absolútne nič. No na moju trochu energickú otázku, či je na tomto divadle aspoň niečo, čo by sa mu páčilo, povedal: „Nataša je výborná.“ Po tomto konštatovaní odišiel.

Počas nácvikov ste sa veľmi neusmievali. Určite boli aj ťažké chvíle. Kedy ste začali veriť, že z toho niečo bude?

Musím sa priznať, že som sa s touto hrou veľmi natrápila. Viacerí ma odhovárali, aby som nerobila komunistickú tému, lebo to bude ťažké, pre účinkujúcich nezaujímavé, pre divákov náročné. Veľa vecí som si musela zorganizovať sama. Divadlo nie je len o divadelných skúškach, speve a tanci, ale aj o celkovej tvorbe od výroby kulís až po organizovanie logistiky. Zvládnuť nácviky za dva mesiace, počas ktorých je lyžiarsky výcvik, písomná maturita, výlet do Anglicka, jarné prázdniny a nekonečne veľa chorôb a bacilov, je priam nemožné. Išla som dosť za hranice svojich schopností. Cítilo to telo aj psychika. Kedy prišiel záblesk optimizmu? Keď som raz večer, viac mŕtva ako živá, nacvičovala Výsluch so Sergejom a s Natašou. Vtedy som zrazu mala istotu, že to bude dobré.

Každá hra má aj nejakú svoju kauzu. Tento rok to bola Kauza Lea Žáková.

Kauza Lea Žáková rozprúdila tie správne emócie v zákulisí, dokonca som ju musela riešiť s jednou pani na pešej zóne, ktorá ma náhodne zastavila a pýtala sa, čo sa to tam deje okolo mladej Žákovej. Aspoň bolo čo rozoberať v kuloároch a tí, čo chceli, mohli vymýšľať tie najoriginálnejšie scenáre, prečo Lea musela opustiť Ničiho v tých najťažších chvíľach. (smiech)

Počul som, že z Juana ste vyhodili nemenovaného herca. Následne scéna nabrala správny šmrnc a ostatní herci sa začali konečne sústrediť. Boli ste donútená k takémuto kroku aj teraz? Zvažovali ste ukončiť kariéru niekoho z nádejných hercov/herečiek?

Nebola som donútená k podobnému kroku ako v Juanovi, hoci niektorí mali na mále. Ani nie tak jednotlivci, skôr šlo o celé skupiny. Boli chvíle, kedy som sa im vyhrážala, že ak niečo nezačnú so sebou robiť, jednoducho zruším celú scénu a basta. Neverili mi, že by som bola toho schopná. Keď pretečie pohár trpezlivosti, som schopná všetkého.

A teraz prezraďte zopár „Naj“.

Najťažšia scéna na nacvičovanie

Železničná stanicas komparzom a tretia razia. Neviditeľná ruka.

Najväčšia výzva

Naučiť tanečníčky usmievať sa.

Najnáročnejšie chvíle v divadle

Šesťhodinové svietenie do druhej v noci v DAB.

Najväčší herecký objav

Bibi Vanyová z II.A.

Najobľúbenejšia scéna

Výsluch.

Najobľúbenejšia replika

- Volám sa Sergej Kurdakov, narodený  1.marca 1950, zrodený pod červenou hviezdou sovietskeho impéria, oddaný  myšlienke rovnosti a bratstva, túžiaci po spravodlivosti, budujúci svetlejšie zajtrajšky. No zvedený klamstvom komunizmu, spútaný vlastným hriechom, tápajúci v špine sveta, v ktorom bol Boh vraj dávno mŕtvy.

- derniérové aťa-paťa

Najobľúbenejšia postava

Všetci. No podľa zákulisných klebiet vraj Dano Mago. Niečo na tom pravdy bude…(smiech)

Najvtipnejší moment z nácvikov

Keď Miro Hruška na čítačke namiesto detský domov zahlásil domov dôchodcov.

Najvtipnejší moment z predstavenia

Keď Nikiforov nevystrelil.

Aké posolstvo z hry by si mali zobrať diváci, ale aj účinkujúci do svojho života?

Chcela som, aby sa aspoň na chvíľu zastavili v tomto uponáhľanom svete, aby mali odvahu ísť aj proti prúdu, „nebľačať s ostatnými“, pouvažovať nad tým, v čom spočíva pravá sloboda. Že pravá sloboda neznamená robiť to, na čo mám práve chuť, ale žiť zodpovedne, úprimne pred Bohom a ľuďmi. Chcela som, aby sa každý zamyslel nad tým, čo alebo kto je pravdou v našom živote a že ňou nemôže byť žiadna ideológia, ani človek, jedine Boh.

Zároveň som chcela, aby  táto hra  pre našich študentov nebola iba divadlom, ale veľkou životnou skúsenosťou, počas ktorej spoznajú seba a druhých GCM-ákov trochu inak a začnú si klásť otázky: „Kto som? Ku komu patrím? Kam smerujem?“ Verím, že aspoň jednu z nich si položia.

Myslíte si, že sa vám to podarilo?

Neviem. Budeme to vidieť postupne na ich životoch.

Aký je váš odkaz pre terajších i budúcich GCM-ákov?

Použijemmoje obľúbené štvorveršie, ktoré v hre, žiaľ, nakoniec neodznelo. Ak súhlasíš, nazveme ho bodkou za týmto rozhovorom.

Pravda čistá ako biely sneh,

nosí Krista od dávnych liet.

Nespútajú ju železné okovy,

žije si naďalej v znamení slobody.

Pripravil: Timo Kuma I.A

Andrej Karlubík, narodený 4. októbra 1985, zrodený pod červenou hviezdou československého impéria, oddaný myšlienke skromnosti a bratstva, túžiaci po starostlivosti, budujúci svetlejšie kameramanské zajtrajšky…

Si bývalý študent GCM. Prečo si sa zapojil do hry?

Bol som fascinovaný. Vedel som, že existujú hry, ktoré sa nazývajú veľkonočnými. A keď som si pomyslel, že aj ja sa budem podieľať na onom pláne, zaliala ma vlna nesmiernej hrdosti. Patrím tejto škole, nezabudla na mňa, nesie ma vo svojom náručí. Som slobodný…

Kto sa ešte podieľal na natáčaní?

Dovoľte, aby som vám predstavil elitu GCM: Matúš Kasáš, Michal Križo, Denis Nagy. Podliehali priamo môjmu veleniu. Niesol som zodpovednosť za ich výcvik, za všetky ich akcie. Dostávali mimoriadne úlohy, ktoré nesmeli vyzerať ako oficiálne akcie, preto boli niekedy aj v civile. Boli ako obyčajní spoluobčania, ktorí z vlastného presvedčenia natáčajú hru.

Ako to zvládli?

Uvedomil som si, že sú to traja najtalentovanejší študenti školy. Mojou úlohou preto bolo neprekážať im a radšej sa starať sám o seba.

Kto ešte patril do vášho tímu?

Redaktorka Beáta Balážová. Obdivoval som jej odvahu. Bola krehká, zraniteľná, a predsa zvláštne silná. Respondentom kládla nepríjemné otázky, s mikrofónom a svojou pokorou stála nad nimi. Vnútorne slobodná, rozhodnutá ísť po svojej ceste nech to stojí, čo to stojí. Myslel som, že ma bude nenávidieť, no ona mala skôr súcit.

Aká je tvoja vysnívaná postava, ktorú by si si chcel zahrať?

Samozrejme hlavná. Chcel by som si zahrať Sergeja. Po prvom predstavení v starom divadle som Maťovi Kopeckému dal do jedla jed na potkany, aby som ho eliminoval a mohol nastúpiť na jeho miesto. Síce mu to podlomilo zdravie, ale rozchodil to. Vo veľkom divadle som to isté spravil Zuzka Orolínovej, lebo som si chcel  zahrať aspoň Natašu. Keď jed začínal zaberať, doktorka ju napichala infúziami a Zuzka hrala so sebavedomím ďalej. Nabudúce budem musieť použiť niečo silnejšie: cyankáli, kurare alebo prípravok zo školskej jedálne…

Z tvojej dielne vyšlo viacero filmových spracovaní GCM-áckych hier. Ako šéf kameramanského tímu si súčasťou našich kolektívnych projektov už nejeden ten rôčik. Mohol by si nám opísať, ako si sa stal držiteľom tohto lukratívneho miesta?

To je skôr otázka na sestru M&M. V roku 2007 mi zavolala: „Andrej, bude hra! Môžeš ju natočiť?“ Dnes už volám ja jej: „Sestra bude hra? Môžem ju natočiť?“ … a dozviem sa pravdu. Pravda robí človeka slobodným.

Aká je tvoja úloha teraz?

Zostrihať záznamy z predstavenia a zo zákulisia. Na to sa veľmi teším, pretože kameramani a redaktori to zvládli na výbornú. Mojou hlavnou úlohou bolo zabezpečiť im techniku a príliš im neprekážať. V prvom zostrihu zo zákulisia, ktorý študenti videli na afterparty, bolo mojich záberov asi 10%. Všetko ostatné bola práca Miša, Matúša a Denisa. Boli to najlepší  chlapci, akých som kedy poznal. Nikdy sa na nič nesťažovali. Každý ich mal rád.

Prečo to robíš?

Z presvedčenia.

Skôr pre peniaze. Neprinesú ti šťastie.

Nepoučuj ma! GCM mi dáva všetko, čo potrebujem.

Autor: Filip Jakubík, Michal Križo

Vzorom odborného kladenia nepríjemných, no logicky správnych otázok je bezpochyby kadet sovietskej námornej akadémie slovenského pôvodu, ktorý si počas pracovného pobytu v SDKS a DAB nezabúda položiť  dôležitú existenčnú otázku: „Kto som?“ Zároveň v tomto tvorivom prostredí nachádza na ňu odpoveď. Je nám nesmiernou cťou predstaviť vám Sergeja Kurdakova v slovenskom znení Mateja Kopeckého.

Čo si myslíš, prečo si hral práve ty hlavnú úlohu?

Lebo mám super divadelný hlas… (smiech) Neviem. Vlastne viem, prečo som ju hral. Ale prečo som bol vybraný? To fakt vážne netuším.

Kedy ti došlo, aké plány má s tebou sr. Mária Marthe?

Sestra Mária Zuzana mi v škole povedala, že sa mám zastaviť na internáte u sr. Márie Marthe. Keď som tam prišiel a zbadal, že tam okrem mňa a sestry nikto nie je, začal som tušiť, aké „pikle“ sa na mňa šijú.

Prečo si to prijal? Mohol si odmietnuť.

Mohol som odmietnuť, aj som chcel. Ale niekto chcel, aby som to prijal, tak som to prijal.

Bolo to prvýkrát, čo si sa stretol so sr. Máriou Marthe?

Nie, stretli sme sa na lyžiarskom, odvtedy som ju začal registrovať. Ale nikdy sme sa nerozprávali.

Aký v tebe zanechala prvý dojem?

Ako sa mohol tento človek stať rehoľníkom? Vôbec som tomu nerozumel. Ona je taký bláznivý umelec. Mne sa to páči. Bolo s ňou kopec srandy.

Zhodnoť klady a zápory hry.

Klady: Vymeškávanie hodín a potravinová starostlivosť  na vysokej úrovni. Najväčší bonus bola však  izba, ktorú som mal v internáte. Pretože doma som nikdy nemal izbu, do ktorej by viedli len jedny dvere. Bol som z toho hotový. Už len za to sa oplatilo hrať hlavnú úlohu.

Zápory: V telocvični som si tie scény nevedel dobre predstaviť. Stále som to porovnával s predchádzajúcou hrou. Bol som zdeptaný, že to nikdy nebude vyzerať ako Juan, ani na 20 percent. Behali sme po telocvični ako na telesnej. Mali sme tam len ten „gumolín“ a zopár zelených debničiek.

Čo bolo zábavné?

Nacvičovanie vo veľkej telocvični a všetky generálky.

Rozhovory na mikrofón v skorých ranných hodinách. Predstavte si, aké to asi je, keď sa okolo vás objavia tri „natáčačky“, jeden mikrofón a Bea vám začne niečo hovoriť, vy hovoríte tiež a ani neviete čo. Po hodine si uvedomíte, čo ste to vlastne nakecali…

Čo bolo nebezpečné?

Hra, ktorú sme vymysleli s páskou a palicami na vlajky. (Boli to palice, ktoré slúžili v hre ako tyče na červené zástavy.) Skoro sme rozbili plazmu v telocvični.

A ešte bolo nebezpečné moje skákanie zo schodov v tanci More. Raz sa nedali dať odchodové schody preč. Fečo a sestra Mary Nichole mi naznačovali, že nemôžu nimi pohnúť, že musím skočiť tie dva metre a ešte k tomu preskočiť iné zadné schody. Vtedy som sa cítil nebezpečne.

Čo bolo náročné?

Presvedčiť sestru Máriu Marthe o jedenástej večer, že som ešte čulý a že chcem nacvičovať monológy. (smiech) A ranné vstávanie.

Čo bolo povzbudzujúce?

Pán Perger (profesionálny scénograf) mi po prvej generálke povedal len toľko, že sa mám uvoľniť a nebyť drevený. To bolo všetko. Myslel som si, že bude mať  veľa pripomienok. To ma veľmi povzbudilo, asi som to celkom dobre zahral.

Ktoré scény boli najťažšie?

Tretia razia – Neviditeľná ruka.

Prečo?

Pretože som nemal žiaden objekt, o ktorý by som sa mohol oprieť. Keď vás niekto chytí za ruku, dá sa lepšie zahrať to, že vám ju aj silno zovrel. Ale mňa nechytilo nič a mal som zahrať všetko.

Čo povieš na scénu Pašovanie a na tvoju kompániu Ligač, Fečo, Cvíčo?

Bolo to super. Ligač nikdy nepovedal text rovnako. Fečo sa potom strácal, sr. Mária Marthe mala nervy a museli sme ísť od začiatku. Chudák Mišo. Ten tam len tak sedel a nikdy sa nedostal k svojej replike, keďže Ligač to vždy zbabral.  Bola to vždy strašná haluška.

A čo razie?

Celkom som si užíval, ako som tam bil Beu. Ona asi moc nie. Mala sem-tam aj modriny. Sem-tam som ju trafil. Najlepšie ale bolo, keď som kopal do Dominika Švarala.

Ty si mu to vlastne vrátil?

Áno, vrátil som mu to. Lebo on ma v Pašovaní zapichol ako také prasa.

Prečo sa z pašeráka Dominika stal zrazu kresťan?

Lebo sestra Mária Marthe to tak chcela. Neviem, čo koluje v kuloároch. Ja sa im vyhýbam. Ale v tejto hre musíte robiť to, čo chce sestra Mária Marthe.

Ona je diktátor?

Áno. Istým spôsobom je to celé taký totalitný režim, hra aj zákulisie. Práve preto sa to tak dobre hrá, lebo ste stále v tom, žijete v totalite, totalitu hráte.

Vidíš paralelu tej doby k dnešnej?

Vidím tam ten istý problém, len v inej forme. Vtedy išlo o rozvrat cirkvi zvonku a teraz zvnútra. Je to zapríčinené našou ľahostajnosťou.

Sergej mal zaujímavý život. Vidíš sa v ňom v istých situáciách alebo si úplne iný?

Máme spoločné len to, že aj on bol veľký športovec. Inak sme úplne rozdielni. Obaja sme mali iné životy. Ja som vyrastal v kresťanskej rodine a neviem si predstaviť, že by som nevedel nič o Bohu.

Kto vlastne si?

Kto som? Len suchá tráva.

Keby si mal ísť do toho znovu, čo by si robil inak?

Druhýkrát by som do toho nešiel. (smiech)

Máš obľúbený výrok?

Na derniére sme si s chalanmi na scéne Pašovanie dorobili text. Pôvodná verzia bola:

Ja: „Dobre, ale chcem tretinový podiel z každého zisku.“

Mišo: „Vedel som, že sa dohodneme.“

My sme to potom doplnili. Ligač začal počítať na prstoch, tváril sa, že do päť ešte naráta a zahlásil: „Mne to nevychádza.“

Fečo: „Šak sme štyria!“

A Mišo to zaklincoval: „Aťa, paťa!“ V tej chvíli som bol odrovnaný.

Ty a tvoje kostymérky

Najlepšie na svete sú Anička Gocmanová a Hela Páleníková. Anička sa dokonca kvôli mne naučila viazať kravatu.

Ty a Nikiforov (Juri Kováč)

V telocvični som sa nemohol prestať smiať. Strašne na mňa kričal. Tak hlasno vibroval, že som cítil chvenie na mojich lícach. Všetkých vraj opľul, mňa nie. Ďakujem ti, Nikiforov. Bol peckový. A keď zadrel „zväz záhradkárov“ na derniére, skoro som sa neovládol a začal sa smiať.

Ty a Orlov (Tomáš Pilka)

Na začiatku povedala sr. Mária Marthe, že je to katastrofa. Vraj nevedela, či sa po jeho prejave  chce človek stať antikomunistom alebo komunistom. Časom sa veľmi zlepšil. Mohol som sa potom od neho odpichnúť v mojej replike, ktorá nasledovala po jeho výstupe. V divadle hral super. Tomáš je super človek. Stále nosil ten svoj repráčik, počúval dobrú hudbu.

Ty a malý Sergej

Maťko Gálik je fajn. Spoznali sme sa až na generálke, pretože on mal nácviky hneď poobede, kedy som ja ešte sedel v škole. Bol super a bola s ním sranda.

Ty a otec Larry (Mišo Fibich)

Je to fyzik. Čo vám poviem. K tomu nie je čo dodať. Sme ako bratia.

Ty a Viki (Viktória Remeňová)

(smiech) Počas našej vážnej scény sme si na papier kreslili facebook a chatovali. Hocikto tam hocičo písal. Bola to sranda. Nemohol som sa na ňu pozerať, lebo by som sa musel začať smiať.

Ty a Nataša (Zuzka Orolínová)

Mali sme taký profesionálny vzťah.

Myslíš si, že sa hodila na túto úlohu?

Hrala dosť presvedčivo. Vo veľkom divadle mala dve dobré predstavenia. Hrala tak presvedčivo, až som si myslel, že sa rozplače. Najskôr som sa bál, že som ju silno sotil na zem. Bol som z toho rozhodený. Keď sme prišli do zákulisia, celá vysmiata mi hovorí: „Super! Dali sme to! Aj pesničku!“ A ja: „Čo?!“ Bola dobrá, dobre to hrala.

Teraz, keď je po hre, vrátilo sa všetko do starých koľají? Pociťuješ väčší záujem o svoju osobu? Zmenilo sa niečo?

Nie je to také ako predtým. Niečo sa určite zmenilo. Nenapísali sme to uhlíkovou ceruzkou a teraz to vygumujeme. Nemyslím si, že je väčší záujem o moju osobu. Ale mám aj vtipné príhody… Idem si po meste a niekto kričí: „Sergej!“ Potom mi podáva ruku. To sa mi stalo asi dvakrát.

Ako si sa pripravoval pred predstavením?

Nechal som si pichnúť infúziu v nemocnici, v starom divadle som si musel poriadne vyfúkať nos, streknúť propolis. Bol som taký vystrašený, že som sa aj modlil. Ja som sa vážne modlil.

Čo sa ti páčilo v zákulisí?

Všetko. Raz sme sa s chalanmi v zákulisí stavili, koľko párikov vznikne. Odvtedy sme mali srandu až do konca hry. Ešte sme sa zabávali, keď išiel Dano Mago na scénu. Chudák Dano mal tancovať, hrať v raziách a v pašovaní. No vyvrtol si členok. Nemohol hrať v starom divadle. Ale do nového ho sr. Mária Marthe vzala a vymyslela mu úlohu, mal chodiť o paličke. Super mu to sadlo, veď bol „podvrtnutý“. Na scéne Žobranie mal skvelú repliku: „Pomôž si sám!“ Vždy sme všetci v zákulisí čakali na túto jeho vetu a keď ju povedal, boli samé smiechoty.

Čo povedali vaši, keď ťa videli v hre?

Tatino: „No si po mne.“ (Hrával kedysi divadlo.) A mamina mala slzy v očiach. Veľmi sa tešila.

Čo by si odkázal svojmu nasledovníkovi, ak bude ďalšia hra?

Nech určite do toho ide. Jedenkrát sa to oplatí zažiť, druhý nie. (smiech) A nech sa necháva rozmaznávať sr. Máriou Marthe. Ona to fakt vie.

Čo myslíš, prečo to robila?

Aj ja som sa jej pýtal: „Prečo to robíš? Pre peniaze?“ (pozn. redakcie: replika z hry)

A ona: „Pre tvoje psychické zdravie.“

Máš nejaký odkaz pre ďalšie GCM generácie a pre sr. Máriu Marthe?

Táto škola sa oplatí, pretože kto tu chce nadobudnúť vzdelanie, tak ho nadobudne. Nemyslite si, že keď idete na nejakú inú školu, že vám to tam nasypú len tak do hlavy. A čo sa týka hry, rád by som odkázal sr. Márii Marthe, aby s tým neprestala, ale pokračovala ďalej.

Autor: Timo Kuma

Aká je pravda o skutočnej Nataši, ktorú sme všetci sledovali počas predstavení a držali jej palce? Aj vy ste si mysleli, že ten príjemný hlas patrí Zuzke Orolínovej z 3.B? Omyl! Takáto šokujúca informácia zrazí na kolená aj najsilnejších a najtvrdších chlapov z vojenskej akadémie. Nataša Zdanová nie je Nataša Zdanová! Kto to ale potom je? Koho  hlas diváci naozaj počuli? Naša špeciálna jednotka tajnej polície GCM v spolupráci  s KGB  odhalila skutočnosť, že hlas, ktorý zaznieva z divadelných reproduktorov  na všetkých predstaveniach,  patrí nedocenenej profesionálnej speváčke Janke Mitošinkovej zo Slovenskej republiky, z nitrianskeho kraja, z Farskej 19 v Nitre.  Preto si naša už spomínaná špeciálna jednotka dňa  15.5. 2014 od 12.35 do 13.04 SEČ preverila najskôr  utajené informácie o podozrivej Zuzane O., známej v sovietskom podsvetí pod menom Nataša Zdanová. Následne boli položené tie isté otázky druhej podozrivej Jane M. so zámerom porovnať  pravdivosť výpovedí oboch podozrivých.

Aké boli vaše pocity po hre?    

Z.O. : Fú, pocity po hre? Hm, také zvláštne. Bolo mi ľúto,  že  už nikdy viac  niečo  podobné nezažijem a zároveň som prežívala radosť zo všetkého, čo sme zažili.  

J.M. : Veľmi dobré, také neopísateľné. Dá sa  povedať, že tento pocit z hry vo mne  stále vibruje. Je to pocit, aký zažijete, keď ste zaľúbený. Také malé vibrovanie  niekde vnútri. Je to veľmi príjemný pocit, momentálne som zaľúbená do tejto hry.

Nevadilo  vám, že ste boli tyranizovaná?

Z.O.: Nie, nevadilo mi to.

J.M. : Ja nikdy nie som tyranizovaná! Ja sa ani nedám tyranizovať! Skôr ja tyranizujem iných!

Nemali ste modriny?

Z.O. : Áno.

J.M.: Nie. A mala som mať?

Zamýšľali ste sa počas hry, že sa niekomu pomstíte?

Z.O. Nie, nemala som chuť na pomstu.

J.M.: Nejde o pravú pomstu, skôr ide o taký malý fór na úkor niekoho iného.  A vyšlo to!

A komu?

J.M.: Júj, to nemôžem povedať , lebo to bude iný článok!

Ako sa vám spievalo?   

Z.O. : Zo začiatku veľmi ťažko. Ale potom to už bolo lepšie, súkromné hodiny so sr.  Yvonne  robia zázraky. 

J.M.: Úžasne. Len škoda, že si všetci mysleli, že to spieva Zuzka Orolínová a nie ja.

Boli ste spokojná so svojím oblečením? 

Z.O.:  Áno, mala som krásne šaty, hoci ich niektorí nazvali „punčák“ (punčový zákusok).

J.M.: Bez komentára. To oblečenie bolo úžasné, na tú dobu úžasné! Kedysi sa nosil krimplen a diolén. Bol to trochu iný materiál, ale vtedy fičal. Môžem prezradiť, že aj ja som mala takéto ružové šaty.

Kedy ste si mysleli, že sa nezdržíte smiechu na javisku počas predstavenia?

Z.O. : Myslím, že taká situácia nebola, my sme mali vážne scény. Ale pamätám si,  ako sa jednej kresťanke parilo z hlavy. Stála predo mnou otočená chrbtom a zrazu som videla, že jej z hlavy stúpa dym. Veľmi ma to rozosmialo. Potom mi došlo, že iba sfúkla sviečku.

J.M.: Tak to bolo posledné predstavenie, keď padala jedna hláška za druhou. Vtedy som myslela, že vybuchnem. Ale keď Juro Kováč „zavalil“ o zväze záhradkárov, tak to už bol vrchol všetkého. Myslím si, že sa to ale v pravú chvíľu zastavilo.

Prečo sa začali šíriť klebety, že sr. Mária Marthe odišla na derniére z hľadiska a išla sa radšej modliť ruženec?

Z.O.:  V zákulisí  sme boli prekvapení, keď sme počuli, čo sa stalo, jednoducho sme boli v šoku. A niekto povedal, že  to spustila p. p. Jana Mitošinková , aby sme nezačali na javisku priveľa vymýšľať a aby sme to nejako neprestrelili.

J.M.: Neviem. Hoci mi to bolo čudné, ale pravdupovediac v danej chvíli by som sa tomu ani nečudovala, lebo už to naberalo grády. Nebolo  mi všetko jedno. Je pravda, že ja som to šírila ďalej.

Počas predstavenia ste mali viaceré účesy. Ako je to možné?

Z.O. : No možno je  to tak, že baby zo začiatku nevedeli, aký účes mi majú spraviť. Chopili sa ma dve šikovné kaderníčky, ktorým sa chcem touto cestou poďakovať, dali si s mojimi vlasmi veľkú námahu. Vždy to ale vyšlo akosi inak. Keď sme išli do veľkého divadla, sr. Mária Marthe bola s mojím účesom nespokojná. Vraj  som vyzerala ako kučeravá ovca. Baby ma museli rozčesávať, preto som mala iný účes na generálke, iný na premiére a iný na derniére.

A ktorý variant bol najlepší a najpríjemnejší?

Z.O.: Asi ten posledný… a ten prvý. J.M.: Tie účesy boli spôsobené mojou kvalitou vlasov.  A akú som mala momentálne kvalitu, taký musel byť účes.   

Aké boli vaše pocity, keď vás vybrali do hry?

Z.O.:  Nemyslela som si, že to bude taká veľká úloha. Sr. Mária Marthe mi povedala, že nebudem mať veľa textu. Celkom som sa tomu potešila. Akosi neskoro mi došlo, čo všetko to obnáša. Potom som sa začala trochu báť.

J.M.:  Júj, tajne som dúfala, že sa možno dostanem na javisko, že aj mne sa dostane tej pocty, budem si môcť zaspievať a konečne Mária Marthe objaví môj talent. A ďakujem jej nielen za to, že som mohla byť  pevnou rukou nad účinkujúcimi, ale aj za to, že  ma konečne obsadila do  hlavno-vedľajšej úlohy Nataši Zdanovej.

Aká bola atmosféra v zákulisí?

Z.O.: Úplne super. Navzájom sme sa povzbudzovali, tešili sme sa.

J.M.: Vynikajúca! Doprajem ju každému jednému. Je to niečo úžasné.

Aké klady a zápory mala vaša úloha?

Z.O.:  Medzi klady patrilo, že sa o mňa všetci starali, boli ku mne milí a dobrí. Hlavne sestričky boli ku mne veľmi zlaté. Možno preto, lebo chceli, aby som spievala. A zápory? Pre mňa bolo veľmi ťažké, že som musela byť stále na očiach. Ja nie som ten typ, ktorý by bol rád stredobodom pozornosti.

J.M.: Klady, klady, čo ja viem,  moja úloha bola celá kladná. Nemala žiaden zápor. Fakt bola celá kladná.

Ani upratovanie nebolo záporom?

J.M.: Upratovanie? To nie. Mne upratovanie nevadí. Ale keby som musela žehliť, tak to by bol zápor na celú stranu, možno aj celý časopis.

Ako ste si dokázali zosúladiť hru, školu a voľný čas, ak nejaký zostal?

Z.O.: Jednoducho. Ako prišlo, tak bolo, tik-tak! * (smiech) Ale nie. Nebolo to náročné. My sme mávali nácviky väčšinou po večeroch a nemali sme ich tak veľa. 

J.M.:  No  pozrite sa. Jednak je to vekom, jednak skúsenosťami. Ale  je pravda, že ten voľný čas som vyplnila spaním.

Neľutujete, že ste boli na hre?

Z.O.: Nie, neľutujem.

J.M.: Nie. Nikdy v živote som to neoľutovala, neľutujem a ani ľutovať nebudem, keď ešte niekedy pôjdem. Je to úžasný čas, každému ho doprajem.

Na záver ešte jeden dôležitý odkaz: Agenti P.K. a E.K. odkazujú podozrivým respondentkám Zuzane O. a Jane M., že všetky ich odpovede budú zaznamenané do ich osobných spisov. *pozn. redakcie: slovo tak a všetky jeho variácie je najčastejšie vyskytujúce sa slovo v slovníku Zuzany O.

autor: Paulína Klučiarová, Erika Králiková