Kto by si už len trúfol urobiť rozhovor s tou najtalentovanejšou reportérkou a najsympatickejším kameramanom všetkých GCMáckych čias? Sú tu len dvaja ľudia, ktorí prichádzajú do úvahy: ona sama a on sám. Vlastne nie sami, oni spolu. Veď sú spolu!
B: Aké boli začiatky nášho reportérskeho dua z tvojho pohľadu?
K: Keďže aj ja, aj Andrej sa lepšie cítime za kamerou, potrebovali sme niekoho výrečného, niekoho, kto nebude plniť pamäťové karty trápnym tichom a dokáže z každého vypudiť aspoň pár vetičiek. A keďže si sa počas nácvikov z nejakého neznámeho dôvodu stále motala pri mne, tak to bolo jasné. Pamätám si, ako si po prvom dni chcela skončiť, lebo vraj to bolo „odveci a trápne“. Na druhý deň prišiel Andrej a povedal, že si doma pozeral videá a konečne našiel niekoho, kto vie robiť rozhovory. Bola si to ty.
K: Chcela si moderovať hneď od začiatku?
B: Priznávam sa, že vôbec. Hanbila som sa a keďže pred dvoma rokmi bola latka nastavená dosť vysoko, bála som sa, že to bude prepadák. Po prvom dni som to všetko chcela zavesiť na klinec. Každý mi hovoril, že sa pýtam blbosti, ktoré sa netýkajú divadla. Ale nakoniec som zotrvala na poste reportérky a časom som sa aj zlepšila v tom, aké otázky môžem komu položiť.
B: Mal si niekedy nervy z toho, že sa rozhovor nepodaril?
K: Žiaden rozhovor nie je nepodarený. Možno iba ten, keď niekto zabudne zapnúť nahrávanie, čo sa tebe, našťastie, nestávalo. Nervy som mal asi len raz, a to sám na seba, celý čas som mal totiž zaostrené na stenu.
K: Dostala si nejaké rady, ktoré boli pre teba užitočné?
B: Najužitočnejšia rada, akú som mohla dostať, sa týkala zapínania nahrávania na mikrofóne. Zo začiatku som mala v tých gombíkoch chaos, ale časom som sa naučila všímať si iba dve tlačidlá, ktoré som dookola zapínala a vypínala.
B: Ako prebiehal výber adeptov na rozhovor?
K: Zo začiatku som si vyberal len tých, ktorých sme trošku lepšie poznali, ale postupom času sme odchytili každého, kto neušiel. Niektorí sa „prihlásili“ aj sami (Pozdravujeme P. Mošaťa.). Tých, ktorí utekali, bolo ale podstatne viac.
K: Ako si donútila robiť rozhovor aj tých, ktorí o to nemali vôbec záujem?
B: Základ bol nepýtať sa. Ak šlo o rozhovory v telocvični, tak som len jednoducho za niekým prišla a rozprávala som sa s ním. Dotyčný človek ani nevedel ako a rozhovor bol na svete. Keď sme boli v divadle a mala som robiť rozhovor s niekým cudzím, tak som sa najskôr spýtala, či môžem. Ak mi odpovedal záporne, začala som hrať na city, čo väčšinou pomohlo.
B: Pripravoval si sa nejako špeciálne pred natáčaním?
K: Ľudia si možno myslia niečo iné, ale točiť 10 hodín vkuse je poriadne únavné, preto najlepšie, čo som mohol urobiť, bolo poriadne sa vyspať. To sa mi však nikdy nepodarilo, keďže bývam na internáte.
K: Bolo pre teba náročné robiť reportérku?
B: Bolo to náročné, lebo medzi rozhovormi som stále musela odbehovať na scénu. Ale musím povedať, že veľakrát som sa pri rozhovore tak zasmiala, že som ani nestihla badať únavu.
B : Ako sa ti spolupracovalo po mojom boku?
K: Noooo….počas celého natáčania som v podstate spolupracoval len s tebou a ešte s kamerou, ktorá svoje emócie prejavovala len červeným blikajúcim svetielkom. Môžem povedať, že s tebou to bolo určite lepšie. Aj keď kamera toľko neodvráva…
K: Vadilo ti niečo počas natáčania?
B: Vadilo mi, že ma vidno na kamere, keď som strapatá alebo keď som vôbec nevyzerala dobre. A najhoršie pre mňa bolo, keď mi niekto odpovedal stroho jedným slovom a ja som sa ho musela stále niečo vypytovať.
B: Spomínaš na niektoré rozhovory s úsmevom?
K: Väčšinou som počas rozhovorov stál s kamerou o 5 metrov ďalej, preto som z nich veľa nepočul. Z tých, čo som počul, to bol rozhovor s Jurom Kováčom hneď po predstavení, keď nezastrelili Sergeja. Páčil sa mi aj rozhovor s Jakubom Ligačom o jeho „vrhu peniazmi do priestoru“. Pamätám si aj na rozhovor s pátrom Paulom (samozrejme v nemčine), kde som len 15 minút prikyvoval a tváril sa, že mu rozumiem.
K: Bavilo ťa robiť rozhovory s ľuďmi?
B: Nie vždy. Stávalo sa mi, že som položila otázku a v tom momente som „vypla“, len som sa usmievala a prikyvovala hlavou. Najviac som prikyvovala asi pátrovi Karolovi. Keď začal zo seba sršať všakovaké pojmy, ktorým som vôbec nerozumela, mohla som sa na neho 10 minút iba usmievať. Ale toto sa mi nestávalo často a viac prevažovalo takých rozhovorov, na ktorých som sa bavila a ktoré boli zaujímavé.
B: Myslíš, že keby si založíme firmu, boli by sme úspešní?
K: Neviem, či by si niekto najímal ľudí, aby pre neho robili rozhovory. A z veľkonočných hier na GCM by sme asi nevyžili.
Hoci toto bola naša prvá reportérska spolupráca, myslíme si, že nám vyšla úspešne. Počet rozhovor sa pohybuje niekde nad stovkou a môžeme s hrdosťou povedať, že viac ako polovica je použiteľná. Ďakujeme každému jednému, ktorý pred nami neutekal.
Autor: Bea Balážová, Matúš Kasáš