Volám sa… Nie, nie som Sergej Kurdakov. Volám sa Dimitrij Nikiforov. Kapitán Dimitrij Nikiforov. Väčšina z vás ma pozná ako toho, čo strieľa, príp. toho, čo mu to nevystrelilo. Istá skupinka mladých mužov ma interne nazýva ten, čo tak škrieka a pľuje. Áno, taká je moja maska, taký som na pódiu, taký som navonok. A vnútri?
V prvom rade si vnútri vyzliekam ten strašný kabát, lebo je v ňom príšerne teplo. Navonok je fajn, ale vnútri nič moc, to vám poviem. Ó, a ešte si vyzúvam tie trpasličie čižmy! Strašne mi gniavia prsty na nohách. Nohavice po dedovi nosím iba v divadle, nemyslite si… Ahá, vy ste čakali, že poviem niečo o svojom vnútri… Dobre teda, skúsim to. Som veľmi citlivý. Nesmejte sa, vážne. Viete, aké to je, keď dáte parte skoro dospelých chlapov jednoduchú úlohu a oni sa vrátia z razie jak zo zrazu záhradkárov, v rukách črepník s papraďami a majú široký úsmev na tvári a rovnako sa tvária aj zatknutí? Máte podozrenie, či si cestou nevymenili facebooky a neštrngli „na novú generáciu“… alebo niečo podobné. To sa ma dotklo. Veril som, že mi donesú aj nejakú plantu do záhrady, trochu vína a ovocia, ale oni nič. Nemajú ani škrabance, ktoré by naznačovali, že sa čo i len pokúsili vyliezť na nejakú jabloň či citrónovník. A ešte majú tú drzosť povedať, že splnili rozkazy. No uznajte, vás by to nenaštvalo? Mali dať tým amatérom poriadnu príučku, ako sa hrozno prešuje a stromy štepia a oni ich miesto toho zatknú za nejaké zhromažďovanie… A ešte si od tých ochechuľov donesú aj nejaké brožúry o nejakom „rajskom záhradkárovi“… To už si naozaj radšej zapnem ertévées a ich reláciu Postav dom, zasaď strom. Jak keby u nás nebolo dosť iných šikovných koniarov! Aj záhradkárov! Keď som s tým chcel niečo robiť, musel som na nich nahulákať. A vysvetliť im, že radšej strpím drevorubačov, poľovníkov, pilčíkov a iných vrahov ako diletantov, čo kazia dobré meno našej vinárskej oblasti. A ešte svoje metódy aj šíria! Toľká bezočivosť!!
Som aj dosť empatický. Pochopil som ich nevyslovenú ľútosť a odhodlanie zlepšiť sa a rozhodol som sa im veriť. Veriť, že nabudúce si nezabudnú do kufra prihodiť aj rebrík dvoják a dáke debničky. A demižón, nech môžeme okoštovať, s čím máme dočinenia. A v súkromí toľko nepľujem. Teda, snažím sa.
Viete, taký špeciálny agent to vôbec nemá jednoduché. Veď to poznáte z telky. Všetky tie prestrelky, atentáty na Pentagon a na amerického prezidenta, obchodovanie s jadrovými zbraňami… Myslíte si, že to všetko sa spraví samo?! Niekto sa musí starať, aby to fičalo. Aby Bruce Willis mal čo zachraňovať. A že som potom nevyspatý a občas vybuchnem… No prepáčte! Nestíham sa starať o záhradku ani o dom, som pod tlakom jak pouličný hydrant. Ale nebyť takých ako ja, nebolo by ani Brjusov Vylisov (ruský prepis), ani Sergejov. Tak mi občas pretečú nervy. No, je tam toho! V skutočnosti to myslím dobre. Nechávam vyniknúť tých „dobrých“. Čím by bol Rómeo bez Tybalta, Harry bez Voldemorta, Frodo bez Saurona, Chuck Norris bez zvyšku sveta? Niekto musí odvádzať aj „čiernu robotu“ jak Bartečko pri mantineli. A to som ja. Nesnažím sa dobro zničiť, len mu dávam zažiariť. Taká je pravda. Nakoniec som vlastne najväčší hrdina celej hry. J Ani sám som si to neuvedomil…